*2015*

Boli Vianoce. Štedrý večer. Vonku nebolo ani živej duše, len oni dvaja. Vymenili si vianočné cukrovinky a potichu sa zhovárali. Ako dve opustené deti. V oknách sa mihotali svetielka a oni kráčali pomaly vedľa seba po zamrznutom chodníku. V modročiernej tme bolo vidieť malé vločky snehu, ktoré poletovali v chladnom vzuchu.

Rozprávali sa. Tak ako tisíckrát pred tým. Keď boli spolu ich rozhovory nemali konca. Neprekračovali tú pomyselnú čiaru, ktorá delila ich priateľstvo od katastrofy. Neboli milenci, boli priatelia. Takí tí priatelia, ktorí si svoje tajomstvá ponesú až do hrobu. Myslím, že tie tajomstvá medzi nimi vybudovali tak silnú dôveru, silné puto, ktoré nemohlo nič zničiť. 

Bolo chladno. Už sa lúčili. Po hodinovej prechádzke prišiel čas na teplý mušt pri vianočnom stromčeku pri rodine. Iba si odbehli povedať 'Šťastné a veselé'. Objali sa. Ako vždy šlo o objatie, ktoré bolo o niečo dlhšie ako bežné kamarátske objatie. Usmiali sa na seba. 

'Veríš vo vianočné zázraky?' opýtala sa.

'Neviem. Neviem či verím v zázraky všeobecne.' odpovedal.

'Zavri oči a neotváraj ich.' prikázala mu jemne a s prosbou v očiach sa naňho usmiala.

Iba jemne prikývol a zavrel oči. Pozrela sa na jeho tvár a jemný úsmev, ktorý mu zdobil pery. Srdce jej šialene búchalo, keď sa k tým perám pomaly centimeter po centimetri približovala. Cítila jeho teplý dych na svojich ústach. Zavrela oči a jemne ho pobozkala. Žiadna žiadostivosť, žiadne slintanie a jazyky. Bol to vrúcny bozk. Jediný. Vianočný zázrak. 

Bola horúca letná noc. Jasná, tak jasná, že keď zdvihla oči k nebu, naskytol sa jej pohľad na milióny hviezd, ktoré prekrásne žiarili. Ako v tú noc. Zotrela si slzy, ktoré jej mimovoľne stekali po lícach a usmiala sa do tmy.

 Blog

5 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu