Každý deň, možno nie každú minútu a každú sekundu si spomeniem. Nechcem aby tvoja tvár zbledla v nejasnú masu spomienok. Nechcem si ťa idealizovať. Chcem si ťa pamätať takého aký si bol. Skutočne.
Lebo som bola jedným z mála ľudí, čo dostali tú výsadu skutočne ťa poznať. Ktorí mohli stáť v úzadí a načúvať tvojím myšlienkam. Tí, ktorých nikto nevidel a nikto o nich nevedel. A možno som bola jediná. Neviem, a úprimne, nikdy ma to nezaujímalo. Bola som šťastná, že si bol. Tešila som sa na teba, na každé naše stretnutie. Na každý rozhovor, ako si mi vždy vedel dodať toľko sily a odhodlania, toľko viery v lepšie zajtrajšky.
Bol si neuveriteľne inšpiratívny, múdry, sčítaný, človek so srdcom na správnom mieste. To je to čo si chcem pamätať. Na tvoj úsmev, bože, toľko sme sa spolu smiali! Aj keď som pri tebe plakala (a nie raz), mal si ten dar mlčať, počúvať a v zápätí si povedal niečo tak úprimné a duchaprítomné, že som žasla. Visela som ti na perách, naše rozhovory ma neuveriteľne napĺňali. A potom si ma rozosmial. Smiala som sa z celého srdca, niekedy tak veľmi, až mi po lícach tiekli slzy.
Kvôli tebe mnohokrát.
Často sa na teba hnevám. Viem, že by som nemala, ale hnevám. Lebo si ma tu nechal. Veľakrát neviem, čo mám robiť, ako sa rozhodnúť. A pomocné kolieska, emocionálne barličky už nie sú. Už nie si ty.
V mojom srdci a v mojich spomienkach budeš navždy. A aj keď niektorí vravia, že sa nemám týrať spomienkami, často v nich pátram. Je to totiž to jediné, čo mi po tebe ostalo.
Tvoja B
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
johnysheek
27. 3.marca 2017 19:38
vedz.. ver.. skús..
Napíš svoj komentár