Ryan. Je mi s ním veľmi dobre. Príliš. A najhoršie je, že aj jemu so mnou. Noc sme strávili rozhovorom o všetkom. Rozhovorom popretkávaným sladkými bozkami. Pritom ako si ma pritískal mi srdce bilo ako šialené. Ako nejakej blbej pätnástke, čo nevie čo so sebou. Odrádza ma, že sa poznáme iba zopár dní. Zopár krásnych dní, ale stále je to málo. Je mi jasné, že s Charliem to skončilo. Nedokážem sa naňho ani pozrieť, nedokážem ho pobozkať, nedokážem to.
Niekedy nie sme my pánmi svojho osudu. Niekedy nám život priveje do cesty niekoho, kto nám všetko prevráti hore nohami. Práve vtedy, keď nie je správny čas, keď nie sme pripravení. Vtedy príde niekto, pre kým človek stráca pevnú pôdu pod nohami.
Bojím sa. Že si ublížime, že mi bude zase ublížené. Neviem či prežijem ďalšie sklamanie. Lebo každým sklamaním mi ostáva nová jazva na duši, ktorá pripomína čím som prešla. Chránim si svoje city, ukrývam ich pod maskou sarkazmu a irónie. Pod úsmevom skrývam bolesť. To, že neprejavujem smútok neznamená, že netrpím. V noci plačem a cítim zúfalstvo. Cítim sa bezmocná voči osudu.
A tak nasadám. Na vlnu, ktorá ma unáša do neznáma. Kam idem? Neviem. A neviem ani ako to dopadne.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
quattroformaggi
14. 1.januára 2016 16:23
I know how you feel
2
@quattroformaggi povedz mi niečo o tom ako je možné niečo také prežiť po 5 dňoch, lebo ja nechápem a krútim hlavou
3
po 5 dnoch.. niekedy staci.. hm.. 24 hodin.. vlastne.. menej..
Napíš svoj komentár