A tak som sa dvihla, z celej sily som buchla som dverami a odišla som. Čakala som, že pôjde za mnou. Celú cestu k sebe som čakala, že ma dobehne a rozumne si pohovoríme. Márne. Ruky sa mi triasli, keď som odomykala dvere. Bohužiaľ, vedela som, že sa nemôžem zosypať, lebo mám obidve spolubývajúce na izbe. Iba som si sadla a pokúsila sa ďalej učiť. Vedela som, že to príde, že sa rozplačem a pôjdem si zapáliť.
Netrvalo dlho a už som plakala. Potichu, skrytá za skriňou aby ma nikto nevidel. Toto má vždy navlas rovnaký priebeh. Furt sa mi objavia spomienky na iných, ktorí ma doviedli do podobnej situácie. A teraz to boli spomienky na môjho ex. Ako mi nakladal aj keď videl, že mám slzy na krajíčku. Neskôr už aj keď som revala jak malé decko. A potom spomienky na to ako som si sľúbila, že už nikomu nedovolím mi takto ubližovať.
A tak sme tu. Ďalší chlap a ja zase revem. Samozrejme, že mu odpustím, lebo ho ľúbim. V tomto sú lepšie vzťahy na báze sexu. Žiadne emócie.
Ale úprimne, čo sa vyrovná láske a pocitu, že je človek ľúbený? A preto, iba preto mu pekne vysvetlím ako to je so mnou a podobnými reakciami. A keď sa to nezlepší? Keď sa nezmení? Tak to skončíme. Lebo ho ľúbim, ale seba ľúbim viac. A nedovolím si zase tak trpieť. Už som toho prežila dosť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
flame
5. 5.mája 2016 13:24
Lubim ho, ale seba lubim viac. To sa mi paci!
2
pod tento blog sa veľmi nehodí jedna vec,
presne tá, ktorá sa pod tento blog hodí najviac..
" "
8)
presne tá, ktorá sa pod tento blog hodí najviac..
" "
8)
Napíš svoj komentár