Vo vestibule bolo ako zvyčajne rušno. Študenti sa ponáhľali čím skôr domov, kým ja som tú chvíľu odďaľovala. Vedela som, že o chvíľu sa tu zjaví, možno sám alebo s tým svojím dlhovlasým kamošom. Čakala som a srdce mi búrlivo tĺklo. Sadla som si do kúta na lavičku a pomaly odratávala bežiace sekundy. Pozorovala som ako sa skupinky študentov hrnú do vestibulu. Možno bude medzi nimi aj on. Vysoký chalan s čiernymi hustými vlasmi a orieškovohnedými očami. A vtom som ho zbadala. Išiel pár metrov odo mňa, keď sa náhodou obzrel smerom ku mne a naše pohľady sa stretli. Zdalo sa mi, že snívam. Veď koľkokrát som si práve toto predstavovala! Bol to on, čo sa vyskytoval v každej moje myšlienke. Každý deň po vyučovaní som si vychutnávala tých pár minút, keď som nikým nerušená, mohla sledovať ako prechádza okolo. Počas hodín som bývalá duchom neprítomná a vymýšlala si všetky možné spôsoby nášho zoznámenia.
-Čo je to s tebou? pýtala sa Monika. Bola to moja najlepšia kamarátka. Nedokázala som o tom pred ňou hovoriť. Bála som sa , že by ma nepochopila. Už tretí týždeň som žila svojou tajnou láskou. Teda iba z mojej strany. On ma ešte vôbec nevnímal. Bola som pre neho len náhodná okoloidúca a to ma ubíjalo. Túžila som urobiť niečo, po čom by si ma konečne všimol. Chcela som sa stať súčasťou jeho sveta. Stačilo by mi byť aspoň jedným z tých jeho nádherných čiernych vlasov na hlave. Predstava, že sa m dotýka svojou nežnou rukou ma úplne fascinovala. Monika by sa mi určite vysmiala. Lenže kto už v dnešnej dobe chápe bláznov? Asi málokto. Po príchode domov som si zapla počítač pevne rozhodnutá, že si nájdem jeho nick na pokeci a napíšem mu ako jeho nadšená obdivovateľka. Zdalo sami to trochu šialené. Musela som sa na tom zasmiať. Asi som sa zbláznila. Tešila som sa, že si ho konečne vyhľadám a vytlačím si jeho fotku ako som si plánovala. S úsmevom na perách som sa teda pustila do pátrania po mojej nádejnej láske. Desať minút trvalo kým sa načítala stránka a keď sa mi konečne podarilo prihlásiť na pokec, prišiel môj mladší brat zo školy a surovo ma vyhodil z počítača. Vraj si potrebuje súrne napísať labáky z fyziky, lebo ich bude profák kontrolovať. Keby si ich bol robil poriadne, nemusel by ako vždy všetko robiť na poslednú chvíľu. Keďže nie som sebec, čo myslí iba na seba a nechcem, aby mi to potom vytýkal, radšej som mu počítač uvoľnila. Potom som sa cítila tak akosi ľahšie a slobodnejšie. Aký je to len skvelý pocit, keď niekomu pomôžete.
Monika
Neverila som na lásku, potom čo ma jeden chalan sklamal. Úprimne som ho ľúbila a naivne si myslela, že aj on mňa, až kým som ho neprichytila bozkávať sa s jednou brunetkou. A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Kúsok môjho ja bolo nenávratne preč aj s mojimi ilúziami o láske. Po tom tvrdom páde z oblakov mi spadli z očí ružové okuliare. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že nie všetci chalani sú takí ako on. S Ferkom som sa zoznámila v bare. Ani som už nedúfala, že existujú takí chalani ako on a navyše bol aj veľmi vtipný. S Katkou sme sa smiali na každej jeho vete. Už len keď otvoril ústa, sme sa začali rehotať ako bláznivé. Páčil sa mi. Lenže on si viac všímal Katku ako mňa. Stále sa na ňu usmieval a hádzal po nej také zvláštne pohľady plné túžby. Prečo nemôžem mať šťastie v láske? Som vari taká škaredá? Celý môj svet je hore nohami. Katka je v poslednej dobe nejaká tajnostkárska a s ničím sa mi nechce zdôveriť. Som vôbec ešte jej kamarátka? Nikto ma nechápe. Katka sa mi otočila chrbtom práve teraz, keď ju tak veľmi potrebujem. Existuje vôbec ešte pochopenie? Nie o tom veľmi pochybujem. Nevšímaj si prosím ťa denníček tie slzy, ktoré kropia stránky. Je v nich ukryté zúfalstvo a moja bolesť, ktorú už nedokážem viac maskovať a tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď to nie je pravda. Akoby sa na mňa nalepila pavučina smútku. Cítim sa ako jeho bezbranná obeť, obalená v tej nemilosrdnej sieti. Vytrhne ma niekto z nej? Rodičia sa tvária, že som už dosť veľká na to, aby mi preukazovali ich lásku , ale v tom sa mýlia. Niekde mám pocit, že im na mne vôbec nezáleží. Neustále ma iba kritizujú a hľadajú na mne nejaké chyby. Ako keby oni boli dokonalí.
Poobede som sa vybrala pozrieť starkú. Spolu sme si pochutnávali na jej vynikajúcich makových koláčoch, keď sa ma opýtala, čo ma trápi. Už som to nevydržala a rozplakala sa ako malé decko. Starká ma chápavo objala. Ešte že mám v nej takú podporu. Posťažovala som sa jej na rodičov a Katku. Hladila ma po vlasoch a hovorila, že všetko bude dobré. Na chvíľu som tomu uverila lenže keď som sa vrátila domov, otec sa na mňa rozkričal, že kde sa túlam. Chcela som mu už povedať, že som bola u starkej, no potom som si to rozmyslela. Aj tak by mi sotva uveril.
-Zajtra ideš do školy a ty sa flákaš do desiatej! Ako si to vlastne predstavuješ?
Nič som mu nepovedala len s plačom vletela do izby a tak zabuchla za sebou dvere, že skoro vyleteli z pántov. -Čo trieskaš tak tými dverami. Kto ti čo zase urobil?
-Daj mi pokoj, skríkla som z izby. Bola som na pokraji zrútenia.
-Tak kde si bola?
-Čo ta do toho!
-Ako sa to so mnou rozprávaš?
Nahnevane som kopla do dverí. Počula som, že sa otec blíži k mojej izbe. Hneď na to mi zabúchal na dvere, zjavne riadne napálený o čom svedčil jeho zvýšený hlas.
-Okamžite otvor dvere! Plakala som. Slzy mi tiekli v prúdoch dolu tvárou. Bezmocne som sa zvalila na posteľ a zaborila tvár do vankúša. Otec nazúrene búchal na dvere.
-Dobre zajtra si to s tebou vybavím, povedal. Vydýchla som si, lebo som nemala chuť sa s ním hádať. Prezliekla som sa do pyžama a ľahla si na posteľ. Vôbec som nemohla zaspať. V hlave som mala totálny chaos myšlienok. A čo keby som na chvíľu išla na internet? O necelé tri minúty som už bola na pokeci v miestnosti zoznamka. Napísala som čosi na plochu a dychtivo čakala na rýchlu poštu. Nik neodpisoval tak som si pustila vodu živú od Anety Langerovej. Zavrela som oči a predstavila si, že sa spolu s Ferkom prechádzame po parku plnom popadaného lístia. A potom doňho skočíme a bláznivo sa ním obhadzujeme. Na ploche mi svietili dve rýchle pošty, keď sa prihlásil niekto z mojich priateľov. Klikla som na priateľov a od zlosti mi navrela v hrdle hrča. Bola to Katka. Určite ju teraz ani nenapadne, aby mi poslala nejakú poštu. Odpísala som iba jednému chalanovi, lebo ten druhý bol iba nejaký úchyl a takým zo zásady neodpisujem. Asi hodinu sme si skvelo pokecali, keď ma začal premáhať spánok. Rozlúčili som sa s tým, že sa mi zajtra ozve. Zdá sa mi to také neskutočné! Ešte s nikým som si tak dobre nepopísala a okrem toho je aj z toho istého mesta a dokonca chodí na rovnakú školu. Kto to môže byť?
Katka
Čakala som pred jedálnou na Moniku. Po 20 minútach ma už sedenie prestalo baviť tak som vstala a začala sa prechádzať po chodbe. Nervózne som chodila okolo dverí a každú chvíľu nazerala dnu či už Monika dojedla. Tá si pomaly pochutnávala na bryndzových haluškách ako by ju nič nesúrilo. Zastala som uprostred dverí a vrhla na ňu nahnevaný pohľad.
-Mohla by si si pohnúť?
-Jasné, vydrž ešte chvíľku.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa zachovať pokoj. Zlosť vo mne len tak vrela. Znechutene som naďalej krokovala chodbu. Toto mi Monika robí schválne! Čo si myslí, že tu na ňu budem čakať celú večnosť? Akási skupinka pochabých tretiakov sa na mne zabávala a napodobňovali ako manévrujem po chodbe. Tak to je už priveľa, pomyslela som si a nahnevane sa pobrala k nim.- Kamže slečna? , spýtal sa sebavedomý mladík s náušnicou v uchu. -Zo mňa si srandu robiť nebudete, skríkla som celá červená v tvári.
Chalani vybuchli smiechom a potom mi jeden z nich podložil nohu, čo som si ani nevšimla. Zletela som na zem, no našťastie ma v poslednej chvíli zachytila niečia ruka. Prekvapene som pozrela do usmiatej tváre Michala. Hľadela som do jeho čokoládovohnedých očí a mala som pocit, že snívam. Podal mi ruku a ja som sa postavila na nohy.
-Nič sa ti nestalo? spýtal sa.
-Nie, odvetila som nesmelo. Môj sen sa stával skutočnosťou. - Ideš domov? opýtal sa .Prikývla som a on sa ponúkol, že odprevadí. Celkom sa zabudla na Monču. Kráčali sme vedľa sebe po chodníku, keď som zbadala ako oproti nám ide Fero.
- Ahoj, pozdravila som sa mu.
-Ahojte, odzdravil sa Fero a s otvorenými ústami po nás zazeral. Skoro som sa pri pohľade naňho rozosmiala. Vyzeral naozaj komicky.
Ulice zaliate slnečným jasom mi pripadali neskutočne krásne. Ako v nejakej rozprávke. Vlastne všetko sa mi zdalo ako jeden nádherný sen. Bála som sa že sa čoskoro skončí. Sedeli sme na námestí a lízali zmrzlinu. Čokoládovú ako tvoje oči. Dnes mi chutila akosi viac, lebo si pri mne sedel ty. Keď som prišla domov, prepadol ma taký záchvat smiechu ako už dávno nie. Vošla som do kuchyne a sadla si za stôl. Mama si ma začudovane premerala.
-Dnes si nejaká veselá?
- Mám aj prečo. Práve som sa zaľúbila, odvetila som. Všetko bol také krásne. Môj malý brat mi vyliezol na kolená a mňa to ani nerozčúlilo. Vzala som ho na ruky a zatočila vo vzduchu. Malý výskal od radosti a kričal ešte! ešte! Vtom sa v chodbe ozval zvonček. Bežala som otvoriť, lebo nemohol to byť nik iný ako Monika.- Kam si zmizla, osopila sa na mňa.
- Jeden chalan ma odprevadil domov, povedala som a tvár mi rozžiaril úsmev.
Monika
Poobede som sa prihlásila na pokec a pozerám, že mi prišla pošta od toho chalana, čo sme si včera písali. Srdce sa mi rozbúchalo až kdesi v krku. Predstav si milý denníček, že on navrhoval stretko. Úplne ma to ohúrilo. Ešte nikdy som nebola na rande z netu. Chvíľu som váhala, no potom som mu odpísala, že prídem.
Bol teplý májový večer a ja som na neho čakala na lavičke na námestí. A až vtedy som si uvedomila, že neviem ani ako vlastne vyzerá. On videl tvoju fotku, tak ťa spozná, upokojovala som samu seba. Zrazu mi zazvonil mobil. –Do riti kto to je?
-Ahoj, Monča, ozvala sa Katka.
-Ahoj, ozdravila som trochu nahnevane.
-Nejdeš o hodinu na diskotéku?
-Nemôžem, mám rande.
-Čo? Rande? To vážne?
-Hej. Tak sa maj, povedala som a zložila.
Meškal skoro pätnásť minút. Chcela som už odísť, keď som začula za chrbtom nejaký hlas.
-Ahoj, pozdravil ma. – Ty si tá monika13 z pokecu, však? spýtal sa.
-Áno, odvetila som. Jeho hnedé oči ma uprene sledovali. – Poďme sa prejsť, navrhol.
Vstala som z lavičky. Kráčali sme námestím a rozprávali sa o všetkom, čo nás napadlo. Po vyše hodinovom prechádzaní sme si sadli na lavičku blízko fontány. Naše tváre sa k sebe približovali, dotkol sa mojich pier a vášnivo ma pobozkal. Nezdalo sa mi to správne, no nedokázala som sa odtrhnúť od jeho úst. Až Katkin hlas ma to prinútil urobiť.
-Pekne si užívaš na rande, povedala. Chcela som niečo povedať na svoju obranu, no Katka sa zvrtla a rozbehla sa preč.
-Kto to bol? spýtal sa Michal.
-Moja kamarátka, odvetila som sledujúc Katku ako beží námestím.
Katka
Večer som sa vybrala prejsť sa do mesta. Ako som kráčala námestím, moju pozornosť upútal párik zaľúbencov blízko fontány. Keď som išla okolo nich, s hrôzou som si uvedomila, že je to Monika a ten chalan vedľa nej Michal. Nazlostene som jej čosi odvrkla a potom som sa s plačom rozbehla do tmavého nočného parku. Chcela som sa tam hodiť na zem a vyplakať sa až kým sa mu neuľaví. Prečo? Prečo? ? ? pýtala som sa. Aká som len bola naivná! Vôbec som sa mu nepáčila! Ale prečo ma potom pozval na zmrzlinu? Na tom už vlastne ani nezáležalo. Sadla som si do tieňa pod mohutnú lipu a pozerala na tmavú nočnú oblohu, na ktorej sa trblietali milióny hviezd. Želala som všetkým lásku a hovorila si, že mne bude lepšie, keď ostanem sama. Privrela som oči a nechala sa čičíkať chladným nočným vánkom. Hnev, ktorý som cítila na Moniku pomaly mizol. Ticho vôkol mňa upokojovalo moju rozbúrenú dušu.
-Ahoj Katka, pozdravil ma nejaký hlas za mnou. Hneď som vedela komu patrí.
-Si to ty Ferko?
-Áno a čo tu tak sama?
Vôbec som nemala chuť sa s ním rozprávať. Chcela som byť sama a v pokoji si ujasniť ten besný kolotoč myšlienok v mojej hlave.
Otvorila som oči a pozrela na Ferka, sediaceho vedľa mňa. Ten sa akosi zvláštne usmieval.
-Odíď prosím. Cítila som sa slabá a unavená. Mozog akoby zahaľoval akýsi závoj hmly, ktorý celkom ovládal moju myseľ.
-Prečo? spýtal sa.
-Potrebujem byť sama.
-Však ja budem ticho, odvetil.
Pokrčila som plecami a opäť zatvorila oči.
Hmla sa začala rozplývať a ja som vtedy konečne pochopila, že som Michala nemohla skutočne milovať. Bola som zaľúbená iba do predstavy, ktorú som si o ňom vytvorila a tá sa celkom líšila do reality. V myšlienkach som mala zrazu jasno ako už dávno nie.
-Katka, povedal vtom Ferko, ktorý ešte vždy sedel pri mne. Zmätene som naňho pozrela. Chytil ma za ruku a nežne ma po nej pohladil. Jeho oči mali akýsi zvláštny záblesk. Bola v nich neha a láska zároveň.
-Ľúbim ťa, povedal dívajúc sa mi do očí.
Jeho náhle vyznanie lásky ma celkom zaskočilo. Videla som len jednu možnosť- utiecť a to čo najskôr. Vyskočila som z lavičky a bežala čo mi sily stačili.
-Katka, kričal za mnou Ferko, no ja som utekala vytrvalo ďalej.
Keď som už bola blízko nášho domu, začula som za sebou nejaké kroky. Obzrela som, spoznajúc v bežiacom chalanovi Ferka.
-Prečo si utiekla? , spýtal sa nespúšťajúc zrak z mojej tváre.
-Ja... , jachtala som nevediac čo povedať.
-Pred láskou neutečieš, povedal a pristúpil bližšie ku mne. Nežne sa dotkol mojej ruky a druhou ma pohladil po vlasoch. Omráčene som sa dívala do jeho očí. Všetko to bolo také neskutočné.- Ľúbim ťa, zašepkal a vtisol mi na pery vášnivý bozk.
Chcela som niečo povedať, no on mi to nedovolil.
Na druhý deň som sa vybrala za Monikou. Musela som jej predsa vysvetliť ako to bolo s tým Michalom. Monika bola trochu prekvapená, keď ma uvidela stáť vo dverách vysmiatu a v dobrej nálade.
-Dúfam, že sa na mňa nehneváš, povedala skúmavo si ma premerajúc.
-Nie, prečo by som mala?
-No po tom včerajšku.
Zavrtela som hlavou.
-Vieš, ja som bola do Michala zaľúbená, a preto som sa tak správala, keď som vás spolu videla.
Monika na mňa ohúrene pozrela.- To som nevedela., prerušila ma.
-Každý den som ho po vyučovaní sledovala vo vestibule a raz sme boli aj spolu na zmrzline.
-Ale prečo si mi nič nepovedala?
Pokrčila som plecami.- Neviem.
-A včera som stretla v parku Ferka.
-Ferka? Nevravela som ti, že sa mi páčil?
Pokrútila som hlavou.
-A čo nevyznal ti náhodou lásku?
-Áno ako vieš?
-Intuícia, nie? odvetila Monika a ja som sa bláznivo rozosmiala.
Bola som rada, že sa opäť môžem Monike zdôveriť so svojimi tajomstvami tak ako kedysi.
Večer sme s Monikou vyrazili na diskotéku do nášho obľúbeného podniku. Mal prísť aj Ferko s Michalom, no tí sa akosi zdržali. Nechcela som tancovať kým neprídu, no Monika ma chytila za ruku a ťahala ma na parket. Točili sme sa v rytme hlučnej hudbe, keď ma niekto potľapkal po zadku. Vystrašene som sa obzrela. Za Mnou stál asi dvadsaťročný mladík a chlipne po mne pozeral. Očami som hľadala Moniku, no tá niekam zmizla.
-Čav kočka. Nezatancuješ ši?
- Nie, odvetila som.
-Prečo? spýtala sa a objal ma okolo pása.
-Lebo za chvíľu príde môj priateľ a keď ma s tebou uvidí, nebude veľmi nadšený.
Mladík sa arogantne zasmial.- Neverím, že máš priateľa. To hovoríš len preto, aby som s tebou netancoval.
-Daj pokoj mojej priateľke, zvolal Ferko, ktorý sa zrazu objavil pri nás. Mladík iba zagánil na Ferka a radšej sa pobral preč.
-Nič ti neurobil? spýtal sa Ferko.
-Nie, ešte že si prišiel, odvetila som a usmiala sa na Ferka.
-Nenechal by som ťa tu predsa samú, odvetil a pozrel ponad moju hlavu na Michala, ktorý sa aj s Monikou blížili k nám.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár