4.5.07 ***Piatočná besnota v Elame***

Len tak po nudnom piatkovom obede som si vyrazila von z Bubom. Bavili sme sa o všelijakých možných veciach, ktoré tu nemienim zverejňovať, a len tak padla otázka o večerňajšej práci. Ja som len tak prehodila že sa budem tešiť na zajtrajší koncert ,,Plašenia vetra“ a ,,Falši“. Bubo nechápavo pozrel na mňa že prečo zajtra. Neuvedomila som si to. Oups! To je dnes. Pobrala som sa teda domov, že si umyjem tú, už dosť mastnú, gebuľu. Uff úľava ona je čistá.

Bolo asi šesť hodín a ja som si povedala, že by už bolo na čase, keby som sa spýtala, že či vôbec môžem na ten koncert ísť. Mama spí...otec tak isto...sestra na mňa nechápavo pozerá aký bude môj ďalší krok. Ha myslela si že zdúchnem. Nakoniec sa mi podarilo spraviť hluk vďaka môjmu psovi Churchilovi. Mama sa zobudila. Spýtam sa jej: ,,Mami? Vieš dneska je ten koncert a ja by som veľmi chcela ísť. Á no Paľko už kúpil lístky a keď nepôjdem skúsi to niekde predať, čo je teraz veľ mi ťažké...“ ,,Dobre, dobre môžeš ísť. Nechaj ma spať!“
S elánom sa vyberiem do svojej izby. Obliekanie mi išlo ku podivu veľmi rýchlo. Kontrolujem vačky: mobil, peniaze, lístok, kľúče. Fajn všetko dôležité mám.
Odbilo pol siedmej. Zvoní mobil. Bežím k bráne. KONEČNE!!! Po takej dlhej dobe môžem byť vonku bez psa a len tak, akože naozaj vonku.

Rozhodnuté. Ide sa do Bali. Chodenie medzi regálmi a nakoniec box krásne chladeného piva. Okej dve plechovky stačia. Stojíme v rade a zrazu vojde naša milovaná pani učiteľka matematiky. Otočka a pivo sa vracia. Ideme teda dole do Ega. Cestou sa zastavíme u Tomáša: ,,Čau Tomáš! Nemáš ešte tie dve pivá zo včera?“ ,,Nie sorry nemám.“ ,,Škoda tak sa maj!“ V Egu: ,,Teta prosím predáte mi dve plechovky piva?“ ,,Chlapče a máš už 18?“ Ja sa len rehocem. Tak vychádzame von a ideme späť do Bali. Hmm možno že už pani učiteľka nakúpila. ,,Bude to dvadsaťsedem päťdesiat.“ A máme ho Kozlíka. Odchádzame z Bali celí natešení a zrazu: ,,Pozor moja mama!“ Chvíľka stresu rýchlo pominula. Išli sme k Tomášovi, otvorili pivečko, pozerali na nejaké socky jak hrali hokej a robili sme Tomášovi chúťky. Chudák. Prečo som ja taká dobrosrdečná. ,,Bubo? Už je pol ôsmej. Nemali by sme už ísť?“

Už bolo na čase. Ani si vôbec nepamätám, že som sa vôbec viezla v tej drkotajúcej sa električke. Len kopa študentov a nekonečná asfaltka. Hmm Bubo má skvelú mapu. Ja sama sa v nej nevyznám, ale tak keď on hej, tak prečo nie sa ňou riadiť. MatFyz vpravo. Stromy vľavo. Kopec rovno. V polovičke kopca sa obzriem. Zrazu vidím naľavo z kopca Molecovú. Mala som sto chutí do niečoho kopnúť. Nebolo do čoho. Namiesto drkotania sa do kopca 5 minút sme sa vliekli 20 minút. Nevadí. Po nekonečnom chodení z čista jasna internáty. Konečne sme tu.

Vošli sme do areálu. Zas plno ľudí. Hlúčik ide dole. Hlúčik ide hore. Kam ísť? Kde je vlastne ten klub? Nakoniec sme ho našli ale predsa len sme čakali ešte vonku. Na tabuli visel plagát na kúsku lepiacej pásky. Čakal na moje odtrhnutie. Musel si ešte počkať kým koncert skončí.
Už bolo štvrť na deväť. Vonku bolo príjemne, ale už sme išli dnu. Plno vysokoškolákov stojacich v rade a ja s Bubom medzi nimi. Zvláštny pocit. ,,Prosím občiansky preukaz.“ ,,Prosím?“ ,,Občiansky preukaz.“ ,,Vstup je nad 18?“ ,,Áno“ ,,To nemyslíte vážne, my máme kúpené lístky.“ ,,Vaša chyba.“ Nenormálne som mu chcela niečo otrieskať o hlavu. Čo teraz? Nebol tam bufet tak sme si nemohli kúpiť Deli. Prišli na radu mobily. Bubo volá Čundovi. Vypnutý mobil. Tak načo ho má vôbec. Volám Sirovi: ,,Čau Siro to som ja Peťa! Stojím tu pred Elamom a vstup je nad 18. Prosím ťa nemohol by si mi nejako vybaviť vstup?“ ,,Hej hej hneď som tam.“ Aaach tie kontakty.

Tak a sme dnu. Všade sa dá vzduch krájať, však cigaretky. Bolo asi trištvrte na deväť. Nič sa ešte nedialo. Dáke babeny sedeli na zadkoch a predávali suveníry. Pivo sa čapovalo. Všade sa dialo to isté tak sme teda šli do hlúčiku ľudí čakajúcich pod pódiom. Hm rodinné stretnutie. Stojím obďaleč. Stratilo sa Veslo. A už beží. Našli sme si fajný flek a koncík môže začať.

Nenormálne skákanie, spievanie slov dokolečka, pogovanie ožranov vpredu. No proste ,,Plašenie vetra.“ Som spotená ako keby som bežala pred rozzúreným stádom byvolov. Ale zabávam sa najviac ako môžem. VIDEO KILLED THE RADIO STAR!!! A koniec. Bola to hodina a pol, ale mne sa to zdalo len ako pár minút. Škoda toho bolo fajn.

Prestávka. Rýchlo bežíme k baru. Plno ľudí, no my sme slušní a čakáme. Konečne voda. Zvoní mi mobil. Zrazu niečo stlačím a volám tej osobe čo mi volá. ,,Ahoj Peťa! Kde si?“ ,,Veď na koncerte!“ ,,Ale kde?“ ,,V Elame“ ,,Ale KDE?“ ,,???“ ,,KDE V ELAME?“ ,,Jáááááj pri bare.“ ,,Okej, hneď som tam.“ Aaach ide mi sestra s kamoškou. Kvôli nej som si minula všetok môj kredit. Ďalšie rodinné stretnutie, teraz trošku na dlhšie. Nevadí aspoň mi ide sestra. Bavíme sa o kravinách. Už asi pol hodinu. Zrazu zaznie tá techno hudba, ktorá sa mi ku podivu začala páčiť. Zvolávajú. Dav je už celkom hustý. Na pódiu ľudoprázdno. Ale čo? Už bežia.

Ako niektorí vidíme, lístie zaberá. Tento raz nič moc. Iba viac ožratý ľudia. No a na moje prekvapenie Siro spieva. Veľká spleť zvukov – hluk. Tamburína v dave, takisto aj pokrstené CD. ,,Chcel by som Vám zaspievať pieseň údolie.“ ,,A teraz Vám Ďuri vysvetlí čo to znamená.“ ,,No, údolie je...“ ,,VAGÍNA!“ ,,Slušne povedané údolie je ženský pohlavný orgán.“ ,,VAGÍÍÍÍNA!!!“ Práve vtedy volá Bubo s mamou. ,,Budem musieť ísť.“ Strašná to veta. Nakoniec idem aj ja. Ale so sestrou v taxíku. Strašne ma bolia päty. Prezliekam sa. Všetko mi smrdí najme nohavice od piva. Nevadí. Keď si ľahnem do postele poviem si: ,,Dneska to bol fasa deň! AAAA TEN PLAGÁT!!!“

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu