„Mamíí čo ti je?“ spýtala som sa jej so slzami v očiach.
„Zavolaj sanitku“ povedala mama.
Hneď som zavolala sanitku a volala som aj otca ktorý nikdy nie je doma.
Sanitka prišla a keďže som bola sama doma išla som s nimi. Mamu hneď zobrali na pôrodnicu. Ja som úplne sama sedela na prázdnej chodbe a dúfala som že príde ocko. Ale neprišiel. Už som sa tam nudila tak som si nachvíľku zdriemla. Zobudil ma čudný pán v bielom plášti, potom mi došlo že je to doktor.
Vyskočila som naňho s otázkou: „Kde je moja maminka?“
Doktor neodpovedal len ma poprosil číslo na ocka. Tak som mu ho dala a on hneď odišiel. Nevedela som o čo ide ale nemala som s toho dobrý pocit. Asi za 10 minút doletel ocko. Skoro vyvalil dvere a hneď bežal ku mne a objal ma. Stále som to nechápala tak som sa otca spýtala čo sa stalo. On sa len pozrel na mňa, slzy sa mu vtlačili do oči a povedal: „Vieš srdiečko, maminka....(odmlčal sa)
„Čo je s ňou? Čo sa stalo ocko?“ zľakla som sa najhoršieho.
„No, náš maličký Lukáško, chcel isť na svet príliš skoro a maminka to nezvládla“ v tej chvíli sme sa obaja rozplakali. Pre mňa sa úplne zastavil svet. Maminku som ľúbila a nevedela som si bez nej predstaviť život. Nechcela som tomu veriť ale bolo to tak, mamička zomrela.
S ockom sme tam ešte chvíľu plakali až kým neprišla sestrička.
„Ste v poriadku?“ opýtala sa.
„Áno“ ocko len potichu odpovedal.
„Ak chcete môžete sa isť pozrieť na malého“
Ocko ma zobral a len potichu išiel za sestrou. Keď sme vošli do miestnosti plnej prístrojov, videla som niečo sa hýbať v čudnej sklenenej postieľke. Pristúpila som bližšie. Ležalo tam krásne malinke bábätko. „Toto je tvoj braček, mala by si mu vymyslieť meno.“ Povedala mi sestrička. Ja som sa len so slzami v očkách trochu usmiala. Mamičke sa páčilo meno Lukáško a ja som bola rozhodnutá že sa tak bude volať. Ešte som pri bračekovi dlho stala a počula som ako sa ocko rozpráva s doktormi.
„Je mi to veľmi ľúto ale nič viac sme robiť nemohli.“ Povedal asi nejaký doktor.
„Aspoň že mam syna.“ Povedal ocko s plačom
„Malý je na tom dobre, zatiaľ nedýcha sám pretože to bolo príliš skoro ale o taký mesiac si ho budete môcť zobrať domou.“ Prestala som ich počúvať a sledovala som Lukáška ako sa krásne usmieva. Prerušila ma sestrička.
„Poď pôjdete už domov, prídete znovu zajtra dobre?“ Rozlúčila som sa s Lukáškom a šla som za ockom.
Prvý mesiac bol hrozný, stále som len plakala, nič som nechcela jesť a vôbec s nikým som sa nerozprávala.
Ale už sú to pomaly štyri roky. Teraz mám 15 a Lukáš má 4. Už sme si pomaly zvykli. Lukáškovi stále rozpravám o mame keďže sa otec nejako nezaujíma ani o mňa a ani o bračeka všetko je na mne. Niekedy už nevládzem, predsa je toho na mňa veľa ale viem že musím zastúpiť mamu. Strašne nám tu chýba. Vždy si kladiem otázku: „Prečo práve moja mama?“ Mama bola veľmi dobrý človek, nikdy nič zle nespravila a predsa.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár