Príbeh- 2. časť

Je to hrozné. A čo? Všetko! Od vtedy čo mama zomrela som nemala žiadnu kamarátku. V škole sa so mnou nikto nerozprala robia si zo mňa srandu a nie len v škole ale aj keď idem po ulici ľudia ma zďaleka obchádzajú. Viete aké je to hrozné chodiť medzi ľudí ktorý vás ignorujú. Niekedy som mala veľa kamošiek ale už je to dávno preč. Teraz som úplne sama a všetci ma volajú sirota. Ale už som skončila základnú a celkom sa teším do novej školy pretože ma tam nikto nebude poznať takže nebudú poznať ani to čo som zažila a možno si konečne nájdem aj kamošku. Škola začína už o týždeň ale takto som sa ešte nikdy na školu netešila ako teraz. Veľmi by som si priala mať kamošku. A čo by som dala za to, mať chalana. Ale ja aj tak viem že na takéto veci nemám čas. Musím sa naplno venovať škole a starať sa o domácnosť. Neviem čo by som robila bez môjho bračeka. A inač, ešte som sa vám ani nepredstavila. Volám sa Paula, milujem zvieratka (do tej skupiny patrí aj brat ), rada pišem a tancujem. Chodila som aj na tanečný krúžok ale keď som stratila kamošky tak som to radšej nechala. Veľmi mi to všetko chýba. Mami prečo tu nie si?? Hrozne mi chýbaš. Niekedy mam fakt zle chvíľky a vtedy sa len zvalím na posteľ a plačem. Ale musím byť predsa silná, nechcem aby ma Lukáško videl plakať. Úplne sa podobá na mamu. Strašne mi ju pripomína. Ma blonďavé vlásky a modré očká, taký zlatučký. Mám ho strašne rada, vždy mi zlepši náladu a vlastne on ma naučil vnímať realitu inač. On je moje všetko a ešte aj môj psík (nemecký ovčiak, fenka, volá sa Megy).
Asi pred troma dňami sa sem prisťahovali nový susedia. Ale zatiaľ som ich nevidela pretože bývaju o dva domy ďalej takže mám zlý výhľad. Tak som si povedala že sa pôjdem prejsť s Megy a len tak nenapadne tak nakuknem.
Zapla som si psa na vodítko a išli sme. Keď som prechádzala okolo ich domu počula som kosačku ale nikoho som nevidela. Zrazu spoza domu vyšiel nejaký chalan a môj sprostý pes začal strašne ťahať. Dokelu zabudla som že Megy nenávidí zvuk kosačky. Už som ju neudržala a vyšmykla sa mi. Postavila sa na plot a brechala ako šialená. Snažila som sa upokojiť ju ale už bolo neskoro. Chalan vypol kosačku a šiel smerom k nám. Keď prišiel hneď som naňho vybehla.
„Prosím prepáč, môj pes neznáša kosačky a ja som....“
„To je v poriadku, nič sa predsa nestalo“ prerušil ma.
„Nie, nie je.“ pokračovala som.
„Nechaj to tak prosím, inač ja som Filip“
„Ja som.... Paula“ trapas, mám problém povedať len svoje meno „Vy ste tu nový však?“ dodala som
„No hej, prisťahovali sme sa sem len pred dvomi dňami“
„Tak teba vitaj! A budeš tu chodiť aj do školy?“ spýtala som sa
„Hej teraz nastupujem do druhého ročníka na gymnázium. A ty kde chodíš?“
„Tiež idem na gymnázium ale len do prvého“
„Aha. Tak ja idem teba dokosiť ten trávnik. Ahoj a vidíme sa.“ Rozlúčil sa a pohladkal Megy. Ja som mu len zakývala a šla domov. Už viem že so psom na prechádzku nepôjdem. Prvý krát stretnem nového a k tomu aj pekného suseda a hneď takýto trapas? Je to normálne? Mne sa to inač stáva často.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu