Cez prestávku, keď odišla Nika, prišiel ku mne Patrik a pošepkal mi:
„Nepôjdeš si sadnúť cez slovinu ku mne? Oliver mi hovoril že sa mu páči Nika a chcel by si ku nej sadnúť. Tak ma poprosil aby som sa ťa spýtal či by si sa s ním nevymenila.“
„S radosťou.“ Povedala som a on mi venoval krásny úsmev. Je fakt zlatý!
Cez celú slovenčinu sme sa smiali. Strašne si rozumieme. A povedal mi že mám pekné tričko. Jednoducho v pohode chalan. A myslím že aj Oliverovi to vyšlo, Nika sa s ním stále rozpráva.
Dnes bol doma otec. Neviem čo sa stalo že nie je v práci ale je mi to jedno aspoň nemusím isť po Lukáša do škôlky. Bol doma s otcom.
Nemala som čo robiť tak som sa chcela isť osprchovať. Zišla som dolu po schodoch že sa ešte pozriem čo robia chlapi. Keď som prišla dole videla som sedieť smutného Lukáška na sedačke.
„Čo sa stalo? Kde je otec?“ spýtala som sa ho.
„Zase odišiel“ povedal smutne.
„Lukáško nebuď smutný lebo budem aj ja!“ snažila som sa ho rozveseliť. Pustila som mu rozprávku a išla som do sprchy. Rýchlo som sa osprchovala a umyla som si hlavu. Keď som vyšla (len v uteráku) z kúpeľne, počula som kričať brata.
„Paulááá poď dole!“
„Som nahá, čo chceš?“
„Mne to nevadí!“ Och nie....veď to je...niéé! To je Filip. Čo tu on robí?? A ja som nahá! Doriti!! Rýchlo som si dala len spodne prádlo a zakričala som:
„Nech príde hore a nech ide do izby. Ja sa len oblečiem.“ Povedala som a utekala som do kúpeľne. Postavila som sa pred zrkadlo a sušila som si vlasy. Otočila som sa smerom k dverám a tam stál Filip.
„Čo čumíš?? Nemal si ma počkať v izbe??“
„Hej mal ale neviem kde máš izbu a toto je oveľa zábavnejšie“ povedal a vyplatil mi jazyk.
„Padaj!!!“ skríkla som
„A čo keď nie??“
„Už aj nech si preč lebo sa fakt naseriem!!“
„Okey, už idem a pohni si“
Len som si rýchlo dala na seba krátke tričko a tepláky, vlasy som si nechala rozpustené a išla som do izby.
„Óó už si oblečená?“
„Hej!“ povedala som urazene.
„Alé veď nebuď urazená. Mne to nedalo...nepozrieť sa.“ Začal sa smiať
„Hej?! Choď sa pozerať na Lauru!“
„Ty žiarliš??“
„Nie! Veď my spolu nič nemáme.“
„Ale ani s Laurou nič nemám!“
Ja som neodpovedala, len som si sadla na posteľ a pozerala som sa do zeme. Keď si zrazu Filip sadol ku mne, objal ma a pošepkal mi:
„Prepáč“
„Máš odpustene.“ Povedala som s úsmevom.
Potom sme sa bláznili, (už aj s Lukáškom) ohadzovali sme sa vankúšmi, hrali sme karty, navzájom sme si hádzali do úst pukance a tak. Dnes mi bolo naozaj fajn! Mám pocit že konečne som začala normálne žiť. Ale stále ma trápi jedna vec. Viem že skôr či neskôr budem musieť Filipovi povedať že nemám mamu. Bude to pre mňa ťažké, bojím sa že ho stratím. A ja ho stratiť nechcem!! Je to fajn chalan a mám taký pocit, že cítim ku nemu niečo viac ako len priateľstvo. Ale jemu sa aj tak páči Laura.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár