Ak slnko zapadne.... raz musí prísť aj jeho východ 1.

Sedela som v aute na zadnom sedadle a počúvala iPod popri písaní do notebooku. Katarína, moja sestra a dvojča sedela vedľa mamy, ktorá šoférovala. Nemala som na nikoho náladu. Sťahovali sme sa z veľkomesta do dediny menom Nawara. A to len kvôli maminému priateľovi. Áno, Dávid bol fajn, ľúbi mamu a aj mama jeho, no doma je vždy doma. Keď sme konečne zastali, zaklapla som notebook, vybrala z uší hudbu a vystúpila. Uvidela som veľký krásny dom. Priznávam, urobilo to na mňa dojem.
„Ahojte,“ z domu vyšiel Dávid a hneď mamu objal. Pobozkali sa. Odkedy ocko umrel pred desiatimi rokmi, nevidela som mamu takú šťastnú ako za posledné tri roky s Dávidom. Hodili sa k sebe. Veď právnik a lekárka. Už to hovorilo samé za seba.
„Nevyzeráte nadšene,“ prišiel ku mne a Kat.
„Čo tu budeme robiť? Už predtým sme bývali v meste kde boli ľudia sto rokov za opicami. A to nebola dedina. Čo kamaráti?“ sťažovala sa Kat no pozdravila ho objatím. Čím by som ju asi charakterizovala? Jedným slovom stačí. Modelka. Síce ju nerobila, no vyzerala tak. Ideálne miery, dokonalé blond vlasy, plné pery, sexy oblečenie, vždy upravený make up. Teda... nepreháňala to ním, pretože to nepotrebovala.
„Kamaráti ťa môžu kedykoľvek navštíviť. Je to len polhodina cesty. A čo ty?“ usmial sa na mňa.
„Nič. Kamošov nemám, som nula, jediné čo mi vadí je len pocit domova ktorý som práve stratila,“ so sarkastickým úsmevom som ho objala na privítanie.
„No tak Nen,“ upozornil ma,“ snáď to nebude až také zlé.“
Tiež som v to dúfala, ale .... nevidela som svetlú budúcnosť. Už odkedy si pamätám. Som tučná, malá, nosím okuliare a nikdy som si nedokázala nájsť priateľov. Chalani? Trpko sa smejem. Nijakého som ešte nemala. A to mám 19 rokov. Jediný človek ktorý ma bral takú aká som je Kat. Moja úžasná sestra, ktorá bola niekedy mrcha, no na mňa nikdy. Bohužiaľ nie som vôbec pekná ako ona. Riziko dvojvaječných dvojčiat.
„Prestaňte obidve. Páči sa im tu ako aj mne,“ uistila ho mama a zhlboka sa nadýchla.
„Ešte sme nevideli vnútro,“ podotkla som no vtom Dávid niekomu zakýval. Obzrela som sa. Akurát po chodníku oproti bežal nejaký chalan. Zastal a Dávidovi odzdravil. Potom vošiel do domu oproti. Waw. Nebol vôbec škaredý.
„Kto to bol?“ hneď sa spýtala Kat.
„Michael. Ale všetci ho volajú Mike. Odkedy si pamätám,“ odpovedal Dávid.
„On je sused?“ usmiala sa.
„Áno. A nie len to. Chodí do vedľajšej triedy.“
„Myslím, že Kat sa tu začína páčiť,“ uškrnula som sa.
„Možno,“ prikývla a utekala dnu. Prevrátila som očami a nasledovala ju.
Vnútro domu bolo neskutočné. Nemohli sme sa sťažovať čo sa týkalo peňazí, no právo očividne vynáša lepšie ako zdravotníctvo. Objavili sme neskutočne obrovskú obývačku červenej farby , moderne zariadenú s jedálňou naľavo ktorá bola taktiež moderne ladená do staršieho obdobia. Kuchyňa pre zmenu zelená už svojím nóbl výzorom ani neprekvapovala. Na poschodí sme našli len spálňu a kúpeľňu.
„Dávid?“ zakričala som dole,“ my s Kat tu nemáme izby?“
„Máte,“ odkričal.
„Kde?“ obzerala sa dookola Kat.
„Ukážem vám,“ vyšiel za nami a zamieril na koniec chodby. Tam otvoril dvere a objavilo sa pred nami ďalšie schodisko.
„Dúfam, že nečakáš, že budeme v podkroví,“ tvrdohlavo si prekrížila ruky Kat.
„Uvidíš,“ usmial sa a stratil sa hore. Neochotne sme vyšli. Skoro som omdlela. Síce sme mali znížený strop kvôli streche, no zbadala som krásnu miestnosť akoby obývačku s plazmou, gaučom, sedačkami, domácim kinom a hlavne minichladničkou. Otvorila som prvé dvere a našla kúpeľňu.
„Tak toto už áno,“ ohromene skonštatovala Kat a obzrela sa v zrkadle. Keď som vošla do ďalšej miestnosti, zistila som, že tam je len nábytok a krabice. S Katyným menom. A posledná miestnosť obsahovala to isté, akurát krabice s mojim menom.
„Prepáčte, ale nevedel som ako vám mám zariadiť izby, tak som to nechal takto. Zabývajte sa samé.“
„Je to neskutočné. Ďakujem,“ objala som ho.
„Nemáš za čo. Predtým bolo podkrovie úplne prázdne. Mesiac som to tu pre vás prerábal.“
„To sa ti teda podarilo,“ objala ho aj Kat a s úsmevom sa ponáhľala vybaľovať. Ja tiež. Myslím, že predsa len si zvyknem.
Zariadila som si ju presne tak, ako predtým. Samé goth plagáty, čierna deka na posteľ a v neposlednom rade čierne závesy. Naplnila som knižnicu až do prasknutia, keďže som knihy milovala, sama som zopár písala a skonštatovala, že konečne som doma. Ešte som si zapla hudbu a ľahla na krásnu dvojposteľ s baldachýnom.
Ráno ma zobudil budík. Prv som nechápala kde som a až po chvíľke mi došlo čo sa deje. Usmiala som sa, vybrala veci zo šatníka a šla do kúpeľne. Osprchovala som sa a už mi búchala na dvere Kat. Tak som posledné úpravy dokončila v izbe. Hodila som do tašky laptop, peňaženku, kľúče od auta a zišla dole. Mama sa akurát obúvala.
„Dobré ráno zlatko. Ako si sa vyspala?“
„Dobre.“
„Tvoje v Katine auto vám privezú až zajtra, takže dnes pôjdete do školy mojim,“ podala mi kľúče,“ ponáhľam sa, Dávid ma už čaká v aute.“
„Ale kde je tá škola?“ nerozumela som.
„V kuchyni máš všetko. Tak držte sa,“ dala mi pusu na líce,“ odkáž to aj Kat. Pa,“ schmatla kabelku a utekala. „Super“. Hodila som kľúče na komodu pri dverách a šla sa najesť. Našťastie nám mama dala upiecť tousty. Vzala som jeden a jedla.
„Kde sú mama s Dávid?“ spýtala sa Kat a ešte si dávala na pery červený rúž.
„Šli do práce.“
„Kde vlastne máme školu?“ pozrela na mňa.
„Neviem,“ postavila som sa a vzala leták z linky. Hneď na to mi kúsok toustu zabehol.
„Čo je?“ hneď pribehla Kat a zdvihla mi ruky. Predychala som to.
„Pozri,“ podala som jej leták.
Rozosmiala sa: „to je určite vtip.“
Aspoň som dúfala. Športové gymko?! Nikdy! Neznášam šport! A Kat tiež. Maximálne chodí behať kvôli postave. Ja ani toľko. Moja averzia voči športu sa rozhodne nehodí na športové gymnázium. Aby sme sa rozumeli, v telke šport milujem. Dokonca ho obdivujem. Hokej? To teda áno. Lenže v telke! Bez mojej aktivity!
„Ak nie tak snáď majú aj nešportové triedy. Inak sme kde? V riti,“ ukončila som, vzala tašku a šla do auta lebo bolo veľa hodín.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu