Bolo pol deviatej večer a čakala som na Andreasa na parkovisku za štadiónom. Oprela som sa o jeho auto a prezrela si nechty. Po pár minútach sa otvorili dvere a vyšiel.
„Ahoj,“ usmial sa a pribehol ku mne,“ prepáč. Snažil som sa osprchovať čo najrýchlejšie.“
„To nevadí. Inak gratulujem k výhre.“
„Dik. Mike v bráne a ja v útoku je neporaziteľná kombinácia,“ hodil tašku do kufra.
„Ani „trochu“ si nefandíš,“ doberala som si ho ironicky.
„Zabijem sa keď som dobrý?“ otvoril mi dokonca dvere auta. Usmiala som sa na neho a nastúpila. Keď nastúpil, hneď ma prekvapila jeho krásna vôňa. Dokonca bol aj vyobliekaný. Na to, že mal práve za sebou neskutočný zápas mal kopu energie. Pustil hudbu a začali sme sa rozprávať. Keď sme došli do reštaurácie, otvoril mi dvere a celý čas mi skláňal komplimenty. Veľmi som sa mu páčila. A dával to najavo. Po troch hodinách ma odviezol domov.
„Ďakujem za večeru aj kino.“
„Nemáš za čo. Rád som s tebou. Mám ťa rád.“
Nahla som sa k nemu a objala ho: „aj ja teba. Preto to nechcem pokaziť tým, že spolu budeme hneď chodiť. Dnes sme sa poriadne porozprávali. Viac sa spoznali. A o to mi ide.“
„Chápem ťa,“ zdvihol ruku k mojej tvári a pohladil ma po líci. Ostala som na neho hľadieť,“ počkám,“ pošepkal.
„Ďakujem,“ dala som mu pusu na líce,“ dobrú noc. Uvidíme sa,“ otvorila som auto.
„Dobrú noc.“
Pondelok:
Zazvonilo. Zaklapla som laptop a balila si veci. Prešla som popri Kat a bez slova šla na biológiu.
„Slečna Orntová?“ zastavila ma vyučujúca.
„Áno?“ zastala som a vrátila sa ku katedre.
„Toto vám posiela riaditeľka,“ podala mi rozvrh. Kvôli tomu, že nemám telesnú, musela som si pridať jeden predmet. Konkrétne labaky z biológie, ktoré neboli povinné. Respektíve, tam chodili študenti, ktorí si chceli urobiť očko pri vyučujúcom teórie z bioly.
„V pondelok ôsma hodina?“ neverila som.
„Štvrtákov pre labaky je veľmi málo. Keďže sa zameriavajú na maturitu.“
„Chápem,“ povzdychla som si a šla na ďalšie hodiny. Po šiestej hodine som mala veľa času tak som sa naobedovala a pokojne sa vybrala na labaky. Vošla som do triedy a sedelo tam už pár ľudí. Laboratórium bolo iné ako klasické triedy. Nachádzali sa tu velikánske štvormiestne lavice so spoločnou výlevkou a pomôckami. Prešla som pomedzi stoly a sadla si sama k oknu.
„Tam by som nesedel,“ otočil sa ku mne chalan spredu.
„Dôvod?“
„Veď uvidíš,“ otočil sa späť k lavici. Kašľala som na neho a zatiaľ si čítala poznámky.
„Ahoj,“ ozvalo sa po pár minútach vedľa mňa. Zdvihla som pohľad a skoro odpadla. Vedľa mňa si sadol Mike.
„A...hoj,“ vykoktala som sa.
„Pri tejto lavici väčšinou sedím s Andreasom.“
„Jasné. Prepáč,“ začala som si baliť veci.
„Čo robíš? Dnes nepríde. Pokojne tu môžeš sedieť,“ usmial sa.
„Dik...,“ nevedela som čo povedať.
„To je v pohode,“ vytiahol tablet a začal niečo prezerať.
Keď prišiel profesor, začali sme sa rozprávať o rastlinách a fotosyntéze. V podstate to, čo sme preberali aj na klasickej hodine. Potom nám rozdal nejaké rastliny a začali sme ich opisovať. Vytiahla som zošiť a robila si poznámky.
„Do riti,“ započula som vedľa seba. Prekvapene som pozrela na Mikea.
„Prepáč. Len som práve prehral 50ku.“
„Stávka?“ ďalej som písala.
„Hej. NHL zápasy. S Andreasom.“
„Boston prehrali?“ obzrela som si listy rastliny.
Položil tablet a oprel sa o operadlo: „ako vieš?“
„Pokiaľ viem hrali Boston a Chicago. A keďže máš na taške znak Bostonu, asi by si nestavil proti tímu ktorému očividne fandíš.“
„Zaujímavé. Ty máš rada hokej?“
„Mám. Dokonca veľmi,“ overovala som si informácie o rastline v knihe.
„Waw... nevyzeráš na to.“
„Prečo? Lebo som tučná?“ pozrela som mu do očí.
„Nie. Lebo pôsobíš jemne. Jemná tvár, krásne prenikavé oči a dlhé zdravé vlasy pod zadok.“
Nezmohla som sa na slovo.
„Ehm....zabudla som latinský názov,“ znovu som otvorila učebnicu.
„Si ako porcelánová bábika. Bojím sa niečo povedať aby si sa nerozbila.“
„Pozri...,“ zastavila som ho,“ som zvyknutá na to, že ma ľudia zneužívajú. Tak buď pokojný. Dám ti opísať poznámky aj bez toho aby si ma oblboval rečičkami.“
„Ty si myslíš, že mi ide o poznámky?“
„A o čo iné?“ prekrížila som si ruky.
„Len som ti chcel povedať čo si myslím.“
„Prečo to nevravíš Diane?“
„Lebo o nej si myslím, že je vymletá krava, štetka, zmija a najväčšia manipulatorka na svete.“
„Ale chodil si s ňou,“ toto ma zaujímalo.
„Áno. Aj majster tesár sa utne,“ žmurkol na mňa. Rozosmiala som sa.
„Prvýkrát ťa vidím smiať sa.“
„Nezvykaj si na to. Usmievam sa minimálne.“
„Ako porcelánová bábika,“ zopakoval, vytiahol zošit a spolu sme pokračovali v hodine. Bola to krásna zmena. Niekto sa so mnou normálne rozprával, neurážal ma a dokonca mu biológia aj šla.
„Inak prečo chodievaš na labaky? Je to niečo na viac,“ spýtala som sa keď sme spolu kráčali na parkovisko k autám.
„Máme s Andreasom biológiu, lenže kvôli hokeju nie sme na nej nejak často. Okrem hokeja na škole hráme aj za slovensko do 20 rokov. Preto aby sme mali prístup k maturite z bioly, musíme si hodiny naháňať labakmi.“
„Aha,“ pochopila som,“ musíte byť vážne dobrí.“
„Zatiaľ nám to ide. Uvidíme ďalej.“
„Ak vám to ide, prečo chcete maturitu z biológie?“
„Nebudeme hrať do konca života. Uvažujeme o fakulte športu. Odbor trénerstvo. Pri maturite z biológie nebudeme písať test, len robiť talentovky.“
„Vidíš. Ja som teba prekvapila vedomosťami o NHL, ty mňa vysokou školou. Myslela som, že mieriš rovno na ťažké prachy niekde v zahraničí,“ zastala som pred autom.
„Myslím, že niečo také ešte potrvá. A externá forma školy by sa mi páčila,“ usmial sa,“ ty už vieš kam pôjdeš na výšku?“
„Tajne dúfam, že medicína. Tá by sa mi páčila,“ zopakovala som jeho slová.
„Držím prsty. Uvidíme sa,“ venoval mi ešte posledný úsmev a nastúpil do svojho auta. Hľadela som za ním ako odchádza. Bol úžasný. Iný ako „hviezdy“ na tejto škole.
„Usmievaš sa?“ započula som.
Otočila som sa za hlasom a uvidela Dianu ako ku mne kráča.
„Predstav si,“ otvorila som dvere, že nastúpim, keď mi ich zatvorila a držala.
„Daj mi pokoj.“
„Ak nie? Prestaň sa starať do môjho priateľa.“
Usmiala som sa jej do tváre: „ak nie?“
„Taj toto,“ vrazila mi. Spadla som na zem. Vyšli mi slzy a držala som do tvár.
„Varujem ťa. So mnou sa nezahrávaj. Lebo to oľutuješ,“ kopla mi do brucha. Skrčila som sa a predychavala bolesť. Videla som len ako odchádza s klopkajúcimi opätkami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
12. 1.januára 2013 14:32
vau...ako môže byť niekto až tak zlý?
Napíš svoj komentár