„Niko,“ pohladila ma mama po chrbte.
„Mami,“ odtiahol som sa, „hovoril som ti, aby si ma nevolala Niko.“
„Keď ja si na toho Nathana neviem zvyknúť.“
„Mami, desať rokov ma volajú Nathan,“ opakoval som zúfalo zakaždým, keď sme sa videli.
„Zas to chcete riešiť? Nepozveš nás ďalej?“ zastavil výmenu názorov pred dverami otec.
„Poďte,“ pustil som ich a na chodbe sa vítali s Niky.
„Takže tu je naše stratené zlatíčko,“ pohladila ju mama po líci.
„Prečo stratené? Povedala som, že idem k Natovi,“ bránila sa.
„Povedala si, že prespíš u Nata po zápise. Odvtedy prešlo viac ako dva týždne,“ vyčítala jej mama.
Začínal som maž zlé tušenie. Zaviedli sme ich ďalej do obývačky a až vtedy som si v tej rýchlosti uvedomil, že včera sme tu s chalanmi a Niky žurovali až do tretej ráno a všade sa povaľoval neporiadok.
„“Pekné“...,“ okomentoval otec, „takže prečo si sa nevrátila domov?“
Očividne prišli kvôli Niky, takže som to neriešil a upratoval obývačku, aby si mali kde sadnúť- okrem zeme.
„Chcela som sa vrátiť, kým začne škola, ale Nat ma prosil, aby som ostala.“
Nadvihol som obočie na svoju sestru: „prosím?“
„Ja si skôr myslím, že dôvod tvojho pobytu v tomto byte je istý Juraj, alebo Jerry ak chceš,“ odhalil otec.
„Klamanie ti nepomôže,“ škodoradostne som hľadel na Niky.
„To nie je pravda,“ bránila sa dotknuto.
„Chceš mi povedať, že si túto noc nespala v jeho izbe?“ prekrížila si ruky mama a sadla si na gauč, ktorý som ako tak upratal.
„Ja? Nieee,“ hovorila afektovane, „spala som na... gauči.“
„Vedľa plastových fliaš?“ postrehla mama.
Tento rodinný rozhovor prerušil Jerry, ktorý k nám vošiel: „dobré ránko,“ usmial sa, „vám to dnes ale pristane,“ pochválil mamu, no ta nereagovala a nastalo hrobové ticho ku ktorému chýbal len zvuk cvrčkov „idem radšej urobiť kávu,“ odišiel do kuchyne.
„Pozri Niky,“ ujal sa slova otec, „vieš, že s mamou sme tolerantní, rešpektujeme tvoju povahu, pomáhame ti, Jerryho máme tiež radi, veď ho poznáme odmalička, bol náš sused, no neželáme si, aby si s ním bývala.“
„Bývala?“ zastal som s plechovkou v ruke, „ty a Jerry budete spolu bývať? Kde?“
„Ja..,“ ostala zarazená.
„Ty to nevieš?“ pozrela na mňa mama.
„Neviem o ničom takom,“ začal som sa zaujímať.
„Našli sme papiere, kde ako prechodný pobyt počas štúdia udala tento byt.“
Keby to bolo možné, spadla by mi sánka: „prosím?“
„Máš azda niečo proti?“ vrátila mi kritiku Niky.
„Mám, že toto je chlapčenský byt. Po druhé je tu malo miesta, po tretie si moja sestra a po štvrté chodíte spolu len rok.“
Niky stíchla a prekrížila si nahnevane ruky. Do tohto ticha sa vrátil Jerry.
„Podľa mňa do toho mám čo povedať aj ja.“
„Určite to myslíš dobre,“ vrátila sa reč otcovi, „dovolili sme vám spolu chodiť, ale Nat ma úplnú pravdu a súhlasíme s ním.“
„Tri roky,“ vyšlo z Niky.
„Čo tri roky?“ nechápala mama.
„Chodíme spolu tri roky,“ vyšlo z Jerryho.
„Tri roky?!“ zopakovala mama, „od jej šestnástich?!“
„Vzdávam sa,“ nadýchol sa Jerry, „dali sme sa dokopy na oslave mojich dvadsiatich narodenín.“
Vypadla mi plechovka z ruky: „ty si robíš prdel!“
„Nebola to jeho vina,“ bránila ho Niky, „chceli sme vám to povedať, lenže Nat videl len Moniku, rodičom sa niečo také hovorí ťažko a na to prišla ta autonehoda.“
„Mali ste nám to povedať. Nebola si plnoletá a on mal dvadsať!“ zúril otec, inokedy pokojný a chápavý človek.
„Prepáčte, že vám to poviem otvorene, no o Niky ste sa vôbec nezaujímali,“ zastal sa jej Jerry, „videli ste len Nata. Niky nikdy nemala nijakú kamarátku Veroniku u ktorej trávila víkendy. Vždy bola u mňa.“
„“Prepáč“, že som skončil na psychiatrii!“ skríkol som dotknuto.
„Upokojíme sa,“ vložila sa do hádky mama, „nikdy sme vám nič nezakazovali, nikdy sme vás nekritizovali, takže to nebude iné ani teraz. No Niky nečakaj, že ti dovolíme bývať s Jerrym, keď máš len devätnásť rokov. Ešte dnes si nájdeš internát.“
„Internát? Zajtra začína semester, myslíte, že nájdem voľný internát?“ smiala sa na ich naivite.
„Poviem ti to takto,“ podporil mamu otec, „ak si nenájdeš internát, nebudeš študovať.“
Smiech ju prešiel a zbledla: „to nespravíte.“
„Radíme ti rýchlo sa obliecť a ísť s nami hľadať voľnú izbu,“ vyrovnala sa mama.
Keď rodičia a Niky odišli, robil som si raňajky a jedol pri kuchynskom stole. Jerry prišiel ku mne a nalial si kávu.
„Chceš sa o tom rozprávať?“ informoval sa.
„Nemám záujem,“ odhryzol som z muffinu, „len ma sklamalo, že si mal tendenciu tajiť mi to.“
„Ako som ti to mal povedať? Chodím s tvojou šestnásťročnou sestrou?“
„Napríklad. Nebol som stále len s Monikou,“ bránil som sa.
„Nat, ja Niky úprimne milujem celým svojim srdcom. Nikdy by som jej neublížil. Chcem, aby si nám odpustil, že sme to tajili, aby sme to hodili za hlavu a zabudli na hádky,“ natiahol ku mne ruku, „platí, kámo?“
Bez reakcie som sedel a napokon mi neostávalo nič iné, len urobiť náš typický pozdrav. Jerry sa usmial, prisadol si ku mne a spolu sme raňajkovali.
Nena:
Sedela som v aute na sedadle spolujazdca, počúvala iPod a hľadela zamyslene pred seba. Zrazu mi ho Leo vzal.
„Chcem sa s tebou rozprávať,“ znovu dával pozor na cestu.
„Ale ja nemám záujem.“
„Včera som to zrejme prehnal.“
Upriamila som pohľad do boku na neho: „asi sa často neospravedlňuješ, však?“
„Nikdy,“ priznal sebavedomo.
„Myslela som si. No ta modrina na predlaktí, ktorú si mi včera spravil, mi nepomáha zabudnúť.“
„Nechcel som.“
„To ma nezaujíma, ak ti mám povedať pravdu,“ vzala som si iPod späť.
„Vyprovokovala si ma.“
„Nie. To ty si mi ublížil a nečakaj, že okrem odvozu sa stane niečo viac,“ vyčítala som mu.
„Pomôžem ti vybaliť.“
„Zabudni,“ zapla som si iPod a nevnímala ho.
Hneď ako sme došli pred môj nový domov- internát, vytiahla som z auta štyri kufre, zabuchla dvere a Leo, dotknutým mojimi slovami, odišiel. V predstavách som mu ukázala stredný prst a povzdychla si nad veľkými a ťažkými kuframi. Vzala som prvý, keď ku mne niekto pristúpil.
„Och, priateľ vás nechal samú s kuframi?“ pohoršene sa pýtal starší pán.
„Nie nie,“ zasmiala som sa, „on nie je môj priateľ. Ani omylom.“
„Tak vám potom pomôžem ja,“ vzal kufre, ťahal ich po schodoch a následne do vstupnej haly.
„Ďakujem vám pekne,“ usmievala som sa, „to ste nemuseli.“
„K výťahu to zvládnete?“
„Samozrejme. Ako sa vám odvďačím?“
„Ničím nemusíte...,“ krútil hlavou a nedopovedal, pretože náš rozhovor prerušila nejaká pani. Smutne chytila toho pána za ruku.
„Zlato, ani tu nemajú voľné miesto.“
„Prepáčte... vy zháňate deň pred začiatkom školy voľný internát?“ spýtala som sa prekvapene, „nemyslím, že máte šancu.“
„To som hovoril aj ja, len naša dcéra si nedá povedať,“ odpovedal ten pán, „miláčik, predstav si, že túto slečnu nechal priateľ s kuframi pred vchodom.“
„Vážne?“ nadvihla obočie, „to je idiot. Ešte, že mám takého dobrého manžela.“
Obidvaja mi pripadali ako z rozprávky. Ich slová, držanie za ruku, pohľady jeden na druhého... u našich niečo tak krásne nehrozilo.
„Inak, mám nápad. Chcem sa vám odvďačiť za pomoc. Ak súhlasíte, tak sa vaša dcéra môže nasťahovať ku mne. Mám jednu voľnú posteľ. Samozrejme za predpokladu, že nie je masový vrah.“
Pani sa rozosmiala nad mojou poznámkou a pán vyvalil oči: „to by ste pre nás urobila?“
„Rada pomôžem. Inak, volám sa Mária Elena Orntová,“ predstavila som sa.
„Ďakujeme. Anna a Dominik Ruben.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár