„Naozaj ma vezmeš k sebe na izbu?“
„Vyzerá to tak,“ usmiala som sa, „predpokladám, že si chcela bývať u Nata a Jerryho.“
„Rodičia nedovolili,“ odfrflala a pustila ma. Vrátili sa k nám a Niky pokračovala v nadšení.
„Poznáme sa. Tiež chodí na VŠMU a voláme ju Nena.“
Začali ďalšie otázky a skončilo to tým, že som sa do izby dostala až o dve hodiny, kedy sme sa rozlúčili a Niky si šla po veci. Zatiaľ som si vybrala posteľ, otvorila kufre a všetko vybaľovala.
Nat:
Čistil som si pred zrkadlom v kúpeľni zuby a pripravoval sa na večer. Mali sme koncert a nevedel som sa dočkať. Vyrušilo ma buchnutie vchodových dverí a Nikyn krik.
„Naaaat!“
So zubnou pastou a kefkou v ústach som vyšiel na chodbu a kývol hlavou vo zmysle- čo je?
„Predstav si, že sme Niky našli posledné voľné miesto na internáte,“ nadšene rozprávala mama.
„Presne!“ prikývla Niky a úsmevom, „mami povedz mu s kým mám izbu,“ vyžívala sa v tom.
„S vašou kamarátkou Máriou, ale že vraj ju voláte Nena.“
Nevydržal som a od prekvapenia pastu vypľul rovno na mamu: „čo?! Vlastne... prepáč mami.“
„To nič zlatko,“ vytiahla vreckovku a utierala si tričko.
„Ty budeš bývať s Nenou?“ pozrel som na Niky.
„Áno. Bývala sama, tak mi ponúkla, že budeme spolu. Teda... ešte nevedela, že som to ja. Navrhla to našim a ešte ani nevedela kto sú,“ smiala sa.
„Je milá,“ prikývla mama, „odkiaľ sa poznáte?“
„Nadlho,“ skonštatoval som a odišiel späť do kúpeľne. Niky a Nena? To nemohlo dopadnúť dobre. Alebo žeby to dopadlo až príliš dobre?
„Teba to neteší?“ prišla ku mne Niky.
„Neviem,“ vypláchol som si ústa.
Sadla si na práčku: „počúvam.“
„Spoznala našich rodičov? Ponúkla ti izbu? Nie je to veľa náhod?“
„Nat, to nie sú náhody. Vesmír ti okato dáva najavo, aby si to s Nenou skúsil. Kedy ho počúvneš?“
„Vesmír ma zvláštny zmysel pre humor,“ odložil som kefku a odišiel sa obliekať.
Niky:
Vesmír ma zvláštny zmysel pre humor. Tú vetu som od neho už raz počula a vrátila som sa spomienkami rok a pol dozadu.
Sedela som obkročmo na Jerrym v jeho rodičovskom dome, bozkávali sme sa a dotýkali jeden druhého.
„Počkaj,“ zastavil ma, „stále si to vašim a Natovi nepovedala, však?“
„Nie,“ povzdychla som si, „šiel s Monikou na chatu a naši majú romantickú večeru. Nehodilo sa to.“
„Opäť som tvoja kamarátka Veronika?“ spýtal sa vyčítavým tónom.
„Jerry, prestaň prosím. Id...“
Prerušila ma zvučka z mobilu. Vytiahla som ho z vrecka a uvidela mamine číslo.
Zdvihla som „áno mami? Hovor rýchlo, lebo niečo riešim.“
O pár sekúnd som pozrela na Jerryho s bledým výrazom, stiahlo mi žalúdok a roztriasla som sa.
„Idem tam,“ zložila som s chvejúcim sa hlasom a postavila, „odvezieš ma do nemocnice?“
„Niky,“ stále sedel na gauči, „desíš ma. Čo sa deje?“
Rozplakala som sa: „Nat havaroval. Narazil do nákladiaku.“
Postavil sa s otvorenými ústami a chytil ma za ruku: „je v poriadku?“
„Žije,“ cítila som, ako mi ide srdce vyskočiť z hrude, „Monika bola na mieste mŕtva.“
Odviezol nás do nemocnice, kráčali sme okolo Vianočných ozdôb, stromčekov a všetko zrazu stratilo zmysel. Následne mi trhalo srdce, keď som uvidela Nata s narazenými rebrami, udretou hlavou, nohou a psychicky trpel. Stále plakal, keď neplakal tak kričal, keď nekričal, tak si vyťahoval kanyly z ruky, odmietal lieky, odmietal jedlo a na štedrý deň ráno mame zavolali z nemocnice, že ho prevážajú na psychiatriu, pretože sa pokúsil zabiť. Zjedol sestričkám tri krabičky liekov. Následne som ho videla ležať nehybne na posteli, bol pripútaný popruhmi, tiekli mu slzy a do žily lieky na upokojenie. Na prvý pohľad bol mimo a tiekli mi slzy. Vidieť ho tak zničeného ma zabíjalo.
„Vesmír ma zvláštny zmysel pre humor,“ pošepkal úplne mimo.
Teraz po roku a pol sa mi vrátili tie pocity strachu, no usmiala som sa a zoskočila z práčky.
„Vesmír vie, že si čakal na Nenu.“
Nena:
Ukladala som knihy podľa výšky do mini knihovnice nad mojou posteľou, keď dnu vošla Niky aj s dvoma kuframi. Zatvorila za sebou dvere.
„Vieš aká som nadšená?“ usmievala sa ako slniečko, „keď mi naši zakázali bývať u Nata a Jerryho, tak som to brala ako katastrofu. No uvedomila som si, že toto bol osud.“
„Osud?“ vytiahla som z kufra čítačku, notebook a tablet.
„Áno moja,“ sadla si na moju posteľ, „nikdy som nemala skutočné kamarátky.“
„Čo?“ poriadne som si k nej sadla, „prečo?“
„Štyri mená. Nat, Jerry, Kori a Ted.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár