Chcem len žiť svoj život 14.

„Toto? To je nič. Asi som sa udrela pri balení,“ zahovorila som.
„Máš to dosť veľké. Neklameš mi?“ obzerala si ju.
„Prečo by som ti mala klamať?“ odtiahla som od nej ruku a akoby nič pokračovala.
„Ja neviem. Spýtaj sa seba. Pokiaľ o tom nechceš hovoriť tak zmeníme tému. Mám pre teba jeden návrh.“
„Aký?“
„Ideme von,“ pozrela na hodinky, „ obleč sa rockovo.“
„Von? Teraz? Nemáme vybalené kufre.“
„Moja... dôveruj mi. Priprav sa a ideme,“ začala sa hrabať vo veciach na oblečenie.
Nechcela som sa hádať, tak som ju poslúchla. V kútiku duše som dúfala, že uvidím Nata.
Obliekla som si volánikovú sukňu po kolená, čiernu blúzku a čierne silonky. Namaľovaná som bola ako vždy.
„Kde to vlastne ideme?“ informovala som sa, keď ma ťahala tmavými uličkami mesta.
„Uvidíš,“ pokračovala vo svižnom tempe.
„Ja to chcem vedieť,“ zastavila som a tvrdohlavo stála na svojom.
„Veď už sme tu,“ ukázala na kovové dvere z ktorých sa ozývala rocková hudba, hluk a krik ľudí.
„Ideme tuná?“ ostala som zarazená.
„Áno. Volá sa to tu Rockybar,“ vysvetlila a už cez ne prešla. S obavami som sa obzrela a nasledovala ju. Ocitla som sa v dlhom, úzkom podchode na ktorom konci boli čierne dvere s bielym nápisom- Rockybar. Pred nimi stáli dvaja chalani v kožených bundách.
„Niky,“ všimli si ju a zoširoka sa usmiali, „vitaj opäť.“
„Ahojte,“ pozdravila sa s nimi pozdravom, ktorý som nestihla sledovať, „ako to tam dnes vyzerá?“
„Výborne. Sme plní,“ povedal mladší, „dnes ti to náramne pristane. Nepootáčaš sa nám?“
„Chceš aby ti Jerry rozbil hubu?“ skočil im do rozhovoru druhý, starší.
„Dobre,“ poddal sa mladší, „beriem späť. Koho si priviedla?“ upriamil sa na mňa.
„Nena,“ predstavila som sa sama a podala mu ruku, „a pokiaľ si nechceš pohnevať Nata, tak mi prestaneš zízať na prsia.“
„Tobias, teší ma. Dve sklamania v priebehu minúty? Škoda,“ usmial sa a ukázal, že môžeme vojsť.
Prešli sme cez spomínané čierne dvere a Niky sa rozosmiala.
„Čo ti je smiešne?“ pýtala som sa a tiež sa smiala.
„Takže pohnevať Nata? Len som zvedavá, kedy sa skončí to doťahovanie a konečne budete spolu.“
„Nerieš to.“
Rockybar bol niečo nadpozemské. Aspoň som to tak vnímala. Bola to velikánska, vysoká, štvorcová miestnosť. Od vchodu vľavo stálo pódium, vpredu dlhokánsky bar a vpravo ma zaujala sklenené stena. Zaostrila som zrak a uvedomila si, že sú to malé miestnosti, z ktorých bolo vidno cez presklené steny do baru. Niektoré boli zatiahnuté, niektoré prázdne a odkryté. Samozrejme, že všetko bolo čierne a ledva sme sa s Niky predrali cez húf ľudí k baru. Stále som mala neutíchajúci pocit nadšenia a ohúrenia zároveň.
„Nen, poď,“ súrila ma Niky, chytila za ruku a pretlačila až k baru. Za dlhokánskym barom bolo päť barmanov a ani jeden z nich sa nezastavil a nalieval jeden pohárik a drinky za druhým.
„Alex!“ zakričala cez ohlušujúcu rockovú hudbu na jedného z barmanov, „kde je Jerry?!“
„Teraz tu bol!“ odkričal jej a spod baru sa vynoril Jerry.
„Ahoj kráska,“ usmieval sa na ňu a vyšiel spoza baru.
„Ahoj fešák,“ dotkla sa mu ruky a začali sa bozkávať.
Pozorovala som ich a prišlo mi trošku ľúto, že niečo tak úprimné a plné lásky zrejme nikdy nezažijem. Ladilo im to spolu a boli ako z románu, akurát, že toto bola realita. Po chvíli ju vysadil na bar a pokračovali vo vášnivom bozkávaní. Trošku som si odkašľala a pozrela radšej do boku.
„Hej, vy dvaja. Hygiena barového pultu vám nič nehovorí?“ upozornil ich Nat, ktorý sa zrazu objavil vedľa mňa. Obidvaja prevrátili očami a Niky zišla dole. Hlavou sa mi začali premietať začiatky konverzácie, ako mám Nata pozdraviť, keď ma zrazu bez slova silno objal. Bolo to tak prirodzené, že som ho len stisla silnejšie, zatvorila oči a zhlboka dýchala jeho dokonalú vôňu.
„Som rád, že si tu,“ šepkal mi do ucha.
„Aj ja som rada, že som tu.“
„Tešíš sa na koncert?“ pýtal sa bez toho, aby ma pustil.
„Dnes hráte?“
„Áno. Konečne si nás vypočuješ.“
Odtiahla som sa a hľadela mu do tých dokonalých modrých očí: „bude mi cťou.“
O desať minút sme sa s Niky postavili k pódiu a čakali. Na moje velikánske prekvapenie všetci kričali ich mená, meno skupiny (JENAKOTE) a skandovali. Stála som na mieste a ničomu nerozumela (aspoň zatiaľ). Keď sa ozval prvý tón gitary, začali vrieskať a Niky vedľa mňa skákať.
„In the end....in the end...in the end....,“ znelo celým barom a zhasli všetky svetlá. Postupne sa to znásobovalo, začali bicie, gitara, až nakoniec Natov hlas a sledovala som ich s otvorenými ústami. Ľudia spievali ako zbor s Natom, skákali, zabávali sa a ja som si pripadala ako v inej dimenzii.

(pozn. originál Black veil brides- in the end
» www.karaoketexty.cz/texty-pisni/bla... .

Takáto úžasná hudba pokračovala niečo cez pol hodiny a ja som sa postupne z nemého výrazu odviazala, spievala, taktiež skandovala a s Niky sme si šli vykričať hlasivky. Po tejto pol hodine zrazu nasledoval Natov príhovor.
„Dúfam, že sa všetci bavíte. Trošku sme sa zahriali, odviazali a teraz trošku spomalíme, pretože nie vždy je všetko podľa našich predstáv. V živote sa dejú aj zlé veci,“ v pozadí začal hrať klavír, „človek spadne na úplné dno, nevidí zmysel života, zabíja ho to a priznávam, že som niečo takéto zažil. Vtedy mi najviac pomohli priatelia, rodina a predovšetkým hudba a....“
„Lost it all!“ zakričali okolo mňa a vytiahli zapaľovače.

(pozn. originál Black veil brides- Lost it all
» www.karaoketexty.cz/texty-pisni/bla...

Ako som počúvala text a vnímala všetku tu bolesť, prechádzali mnou zimomriavky a tep sa mi zrýchlil. Pochopila som, že moje problémy sú úplne banálne. Čo sa mu stalo?

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu