Keď som sa nad tým tak zamyslel, tak pokiaľ Nena nepila, potom všetko robila spontánne a zo srdca. Nakoniec som si ľahol s dekou na gauč, ležal na boku, pozeral na prázdne miesto pred telkou a predstavoval si ako Nena tancuje s tým najkrajším úsmevom a pohadzuje dokonalými vlasmi. Zatvoril som oči a pomaly zaspal.
Nena:
Prevalila som sa na druhý bok a snažila sa pokračovať v spánku. Zhlboka som sa nadýchla a uvedomila si, že periny voňajú inak ako moje. Pohotovo som sa posadila a dokonalo prebrala. Trvalo mi hodnú chvíľku, kým som si uvedomila koho je to izba a spomínala som na včerajšiu noc.
„Ja som bozkala Nata?“ šepkala som si, „povedala som mu, aby ma zobudil o desať minút?“ vystrašene som sa odkryla a zistila, že sa nič ďalšie neudialo. Po predychani prvotného šoku som si musela priznať, že ma to začalo mrzieť. Šibe mi?! Vytiahla som spod periny môj mobil a prepadla ma panika. O hodinu som mala prednášku.
„Do ritiii,“ vyskočila som z postele a rozbehla sa na chodbu. Začala som sa obúvať.
„Stalo sa niečo?“ prišiel na chodbu Nat.
„Nestíh..,“ upriamila som na neho pohľad a zamrzla. Stál tam len v čiernych, obtiahnutých boxerkach a mne sa zastavil prívod kyslíka, „...ja... teda, nestíham do školy.“
Neskutočne ma priťahoval. Snažila som sa vyhýbať pohľadu na tetovanie na ramene, boku a tváriť sa normálne.
„Potrebuješ odviezť?“ pýtal sa s pokojom a mne začínalo byť neskutočne horúco.
„Ja?...nie,“ chcela som odísť, no nejako som zabudla vchodové dvere predtým otvoriť a narazila som do nich, „au!“ chytila som si čelo a potom dvere konečne otvorila, „maj sa,“ odišla som čo najrýchlejšie a pripadala si totálne trápna. Chcelo sa mi prepadnúť od hanby pod zem. Našťastie som nemala čas to ďalšej riešiť, ponáhľala som sa na internát, do sprchy, prezliecť a na prednášku z histórie práva. Dobehla som len tak tak. Sadla som si na kraj a upokojovala sa po behu. Prednášajúci ešte nedošiel a zrazu si niekto presadol vedľa mňa.
„Ahoj,“ usmial sa Leo. Vnútorne som prevrátila očami.
„Ahoj,“ pripravovala som si laptop.
„Ešte stále sa hneváš?“
„Áno.“
„Vieš o tom, že aj ja by som sa pokojne mohol hnevať?“
„Za čo?“ zaskočila ma jeho trúfalosť.
„Za to, že si ma len tak nechala nahého v posteli.“
Zahľadela som sa na neho: „myslím, že tvojmu obrovskému egu to príliš neubralo.“
„Vieš o tom, že čím viac vzdoruješ, tým viac sa mi páčiš?“
„Nechaj si zájsť chuť,“ usmiala som sa.
„Chcel som ti niečo povedať, no zrejme nemáš záujem.“
„To si uhádol,“ odpinkovala som ho a hneď na to sa objavil prednášajúci. Prechádzal po schodoch popri nás, keď si všimol Lea.
„Leo,“ podal mu svižne ruku, „som rád, že ťa konečne vidím na mojich hodinách. Pozdrav otca.“
„Pozdravím,“ usmial Leo, „ chcel by som vám predstaviť vašu novú študentku,“ ukázal na mňa, „Mária Elena Orntová.“
Bol to prodekan, veľmi vplyvný profesor a týmto divadlom pred celou aulou dal Leo dokonale najavo, že my dvaja sme niečo viac. Po pre mňa trápnom momente sme počúvali trojhodinovú prednášku, absolvovali ďalšie tri a s Leom som sa celý čas nerozprávala.
Podvečer som si v školskej knižnici vyzdvihla učebnice a zbadala tam sediaceho Lea. Podišla som k nemu.
„Máš čas?“
Pozrel na mňa od knihy a usmial sa: „na teba vždy.“
„Mám pár otázok,“ prisadla som si, „čo to do riti robíš?“
„Prosím?“ rozosmial sa.
„Prečo si ma predstavil prodekanovi? Celý náš ročník si na nás ukazuje a myslia si, že sme pár.“
„Prečo by to malo byť niečo zlé?“ narovnal sa, „pozri... na vysokej škole študujú dva typy ľudí. Tí, ktorí sú múdri a nič viac nedosiahnu a tí, ktorí vedia koho si majú držať po svojom boku a sú úspešní. Zamysli sa nad tým.“
„Takýmto správaním si mi akože urobil službu?“ opýtala som sa zhnusene.
„Spomeň si na svoje trucovité správanie, keď budeš mať zo zápočtov plný počet bodov a ani nebudeš chápať za čo. Pomáham ti, tak si to konečne uvedom.“
Prešli dva týždne a udomácňovala som sa stále viac a viac. Cez deň škola, učenie v knižnici, večer Niky, Nat, Kori, Jerry a Ted. Zbožňovala som ich a pokladala za svoju rodinu. Ich koncerty boli pre mňa vždy nezabudnuteľný zážitok, poznala som už texty a stala sa zo mňa ich verná fanúšička. Aktuálne bol utorok, sedela som na gauči u Nata a Jerryho a boli sme tam s Natom sami. Čítala som dejiny práva a Nat robil nejakú prácu do školy na počítači.
„Ide ti to?“ pýtal sa ma.
„Je toho veľa a chodím na dve školy. Začína to byť makačka,“ povzdychla som si.
„Neboj,“ prisadol si, „zvládneš to.“
„Myslíš? Našťastie mi Leo dal tie poznámky.“
„Vieš o tom, že ma tvoje slová začínajú vytáčať?“
„Vytáčať?“ nerozumela som, „čím konkrétne?“
„Stále toho chu...teda blbca ospevuješ a pri tom nedokázal vôbec nič. Všetko čo máš je vďaka tebe, nie vďaka nemu. Dokázala si to sama a aj zápočty a skúšky zvládneš sama. Dokonca na dvoch školách. Prečo ho stále riešiš?“
„Lebo mi pomáha.“
„Urobil ti modrinu!“ vykríkol na mňa.
„Ospravedlnil sa a teraz sa o mňa stará. A Niky zabijem za to, že ti to povedala.“
„Leo je chudák, ktorý ti nesiaha ani po päty. A povedala si mi to sama, keď som ťa prvýkrát ukladal do postele.“
Chcela som argumentovať, no začal mi zvoniť mobil. Volala mama.
Zdvihla som: „áno mami?“
„Ahoj, kde si? Leo nám povedal, že nie si na internáte,“ vyzvedala.
„Som v knižnici,“ zaklamala som a radšej si pozerala na ruky, „deje sa niečo?“
„Nie, len ti Leo chcel niečo oznámiť, no nezastihol ťa. S otcom ideme do Bratislavy a Leo nás pozval k sebe. Pridáš sa?“
„Počkaj... k nemu?“ bola som zaskočená.
„Áno. Bude to na tri dni.“
„Mami, mám internát a musím sa učiť.“
„Toľko toho pre teba urobil a ty s ním nedokážeš stráviť trošku času? Ani s nami?“
Zatvorila som oči: „dobre. Porozprávam sa s Leom a dám vám vedieť.“
„V poriadku. Tak sa zatiaľ maj,“ zložila. Položila som mobil a pozrela na Nata. Mal vyčítavý výraz.
„Ja som knižnica?“
„Nat, chceli sme sa učiť,“ pripomenula som mu.
„Hovoríš ako nás máš rada, že sme tvoja rodina a hneď na to je Leo dôležitejší a zatajuješ nás pred rodičmi?“
„Vieš akí sú. Nepochopili by to. A Leo nie je až tak hrozný. S tou modrinou som to len prehnala, lebo som mala vypité.“
„Nemala si vypité,“ postavil sa a šiel na balkón, „vtedy si bola prvý a poslednýkrát úprimná.“
„Vážne?!“ vyskočila som, „pamätám si všetko čo sa dialo v tú noc! Viem o tanci, viem o bozku, viem o tom, že mi preskočilo a chcela som aby si ma o desať minút zobudil! No, čo ma bolí najviac je to, že odvtedy sme o tom nehovorili! Vytvoril si z toho tabu a mne šibe, lebo opäť sa stalo niečo, čo mi dalo nádej! A opäť ako vždy si sa stiahol! Ak tak príliš žiarliš, tak pokojne žiarli, lebo ťa to ako môjho kamaráta trápiť nemusí,“ vzala som knihu, veci a vybrala sa k dverám.
„Ja nežiarlim. Ja ťa chcem chrániť,“ nasledoval ma, „ublíži ti.“
„Vieš čo je najviac na smiech?“ otvorila som schodové dvere, „že mi o ubližovaní hovorí človek, ktorý mi ublížil zo všetkých najviac,“ odišla som na schodisko a smerom hore akurát kráčali Niky a Jerry. Nechápavo zastali.
„Ja som ti ublížil viac ako on?!“ čudoval sa Nat.
„Áno!“ skríkla som mu do očí, „on mi aspoň otvorene hovorí čo chce a čo ku mne cíti! Tá modrina na zápästí bolela menej ako tvoje odmietanie a hranie sa so mnou!“
„Tak choď za ním na tri dni, počúvni rodičov a budete všetci šťastní!“
Vyvalila som na neho oči a potom sa hrdo spamätala: „idem za ním. A dúfam, že ma pretiahne tak dobre ako naposledy,“ otočila som sa a bez ďalšieho slova pokojne odišla.
Nat:
Hľadel som za Nenou a srdce mi šlo vyletieť z hrude. Bol to pocit hnevu zmiešaný so smútkom a zúfalstvom.
„Žartovala však?“ spýtal som sa Niky, keď na schodoch utíchli Nenine kroky.
„To sa ma vážne pýtaš či žartovala?“ prešla popri mne do bytu. Za ňou aj Jerry.
„Niky, prosím,“ sledoval som ju až do kúpeľne, kde si umývala ruky, „nespala s ním, však?“
„Si totálny idiot a Nene sa nečudujem,“ priznala popravde.
„Prosím?“
„Nat,“ otočila sa a poriadnu mi strelila po hlave, „uvedom sa! Nena je zaľúbená do teba! Keď nie je po večeroch s nami, tak ju vidím učiť sa na internáte alebo v knižnici. Keď ju Leo volá k sebe, tak mu povie, že sa musí učiť, alebo, že je v knižnici! Týmto docieliš akurát to, že raz si povie dosť a za Leom naozaj pôjde.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár