Zatvorila som sa na internáte, sedela nad knihou, zvýrazňovala dôležité fakty a dookola čítala to isté. Aspoň mi to pomáhalo zabudnúť na hádku s Natom a nestarať sa o nič malicherné.
„Ty ešte nespíš?“ vošla do izby Niky po pár hodinách.
„Nie,“ pretrela som si unavené oči, „chcela som si prejsť štyri kapitoly.“
„Choď už spať,“ vyťahovala svoju hygienickú taštičku.
„Začínam si uvedomovať, že to nezvládam,“ priznala som rezignovane.
„Teraz myslíš učivo či ľúbostný trojuholník Nena-Nat-Leo?“ odišla do malinkej kúpeľne.
„Ešte aj ty začínaš?“
„Hádate sa kvôli blbostiam,“ odkričala mi.
„On sa háda. A pokiaľ sa neuvedomí, tak si s nim nemám čo povedať,“ postavila som sa a pripravovala do postele.
„Ale dúfam, že neplánuješ podľahnúť Leovi.“
„Prečo sa pýtaš?“ ľahla som si.
Po vykonaní všetkých potrebných úkonov pozhasínala a ľahla si na posteľ oproti.
„Nen, má ťa rád, len sa bojí. Dokážeš počkať nejaký čas?“
„Nie vždy sa oplatí čakať,“ otočila som sa na druhý bok a snažila sa zaspať. Samozrejme, že sa mi to podarilo až nad ránom po dlhom premýšľaní a uvažovaní.
Konečne nastala sobota, takže som od rána do večera trávila čas na scenáristike. Milovala som ju a užívala si pocit, že môžem prejaviť svoje skutočné ja. Nikto mi nekládol hranice, nikto mi neprikazoval, vnímala som krásu umenia. Na druhej strane ma Leo pozval na operu, zajtra ráno mali prísť naši, tri dni sme mali spoločne bývať u Lea, na čo som absolútne nemala náladu.
Odomkla som dvere internátnej izby a uvidela u nás Niky s Natom. Niečo rozoberali pri notebooku.
„Ahoj,“ pozdravili ma.
„Ahojte,“ položila som tašku a otvorila skriňu. Hľadala som svoje obľúbené šaty.
„O akej máš ten balet?“ zaujímala sa Niky.
„O ôsmej,“ našla som čierne, obtiahnuté, dlhé šaty s rázporkom bez ramienok.
„Balet?“ uškrnul sa pobavene Nat od stola.
„Áno. Leo ma pozval,“ vzala som ešte silonky, čierne bolerko, čierne lodičky a zatvorila sa do kúpeľne, kde som sa pripravovala.
Nat:
Pozrel som nahnevane na Niky: „naschvál si ma zavolala, aby som ju videl?“
„Nie. Potrebujem dokončiť hudbu do školy, takže pracuj.“
„Tvoj priateľ študuje to isté čo ja, prečo nikdy nepoprosíš jeho?“ nerozumel som.
„Lebo s mojim priateľom máme iné veci na práci keď sme spolu,“ usmievala sa.
„Bože,“ prevrátil som podráždene očami a pokračoval v strihaní hudby.
„Ďakujem,“ pobozkala ma na líce, „si ten najlepší braček na svete. Budem sa ti revanžovať.“
„Vážne? A ja už viem aj ako. S Jerrym predo mnou viac nenarážajte na svoj sexuálny život, ok?“ prosil som ju po stýkrát.
„Ale no,“ hľadela na mňa smutne, „nás tak baví ťa provokovať.“
„Mňa to rozhodne nebaví,“ odvrkol som.
Otvorili sa dvere kúpeľne a obzreli sme sa. Vyšla Nena v prekrásnych, čiernych, večerných šatách, ktoré dokonalo vyzdvihli jej štíhlu postavu, dlhokánske, rozpustené vlasy si len jemno zopla sponou dozadu, decentný make up zvýraznil jej tmavé, prekrásne oči a pred zrkadlom všetko zakončila perlami na krku, ušiach a ruke. Myšlienky sa mi úplne zastavili a nemohol som sa na ňu vynadívať.
„Si prekrásna,“ okomentovala Niky jej výzor, čo mi vzala z úst.
„Ďakujem,“ otočila sa od zrkadla na nás, „Leo tu bude každú chvíľu.“
„Vieš o tom, že mu ide len o jedno?“ nezdržal som sa po spamätaní.
„Viem,“ vzala si maličkú kabelku, „a?“
„A? Ty chceš aby mu šlo len o jedno? Nen, nechcem sa hádať. Mám ťa rád.“
Niekto jej prezvonil na mobil. Hodila ho do kabelky a popri odchode ešte ukončila debatu: „kamarát, poviem ti novinku. Tvoja žiarlivosť a zároveň ignorancia je dávno irelevantná.“
Slovami ma tak uzemnila, že ma opustili všetky argumenty a vyskočil som zo stoličky. Odtiahol som žalúzie a pozoroval, ako zišla pred internát, privítala sa s Leom objatím, otvoril jej dvere svojho audi a nastúpili. Vyrazili do noci a moje vnútro šlo vybuchnúť.
„Fu*k,“ zahrešil som si, odišiel od okna a ľahol na posteľ, „ku*va!“
„Nenadávaj,“ pozorovala ma Niky od stola, „prečo si konečne nepriznáš, že ju beznádejne miluješ?“
„Myslíš, že je to také jednoduché?“ vyšli mi slzy a snažil som sa ich zakryť utieraním.
„Nat, uvedomuješ si, že takto si naposledy plakal, keď umrela Monika?“
„“Super“. Teraz mi ešte pripomínaj moju nočnú moru. Neprežil by som, ak by sa kvôli mne trápila...“
„Nie!“ skočila mi do reči, „toto sú všetko len výhovorky! Ľutuješ sa a chceš sa dobrovoľne trápiť. Pravda je však taká, že by ste s Nenou boli obidvaja šťastní a zaľúbení, len tomu treba dať šancu, ktorej sa ty stále vyhýbaš a bojíš!“
„Ty to vážne robíš naschvál,“ zdvihol som sa z postele.
„Áno, robím!“ postavila sa predo mňa, „myslíš si, že keď umrela Monika, tak to zasiahlo len teba?! Všetci sme sa prizerali ako trpíš, ako sa zabíjaš, ako ležíš na psychiatrii,“ tiež sa rozplakala, „zamyslel si sa vôbec niekedy, aké to bolo, keď som každú jednu noc počula mamku kvôli tebe plakať a otec ju utešoval? Kori, Jerry a Ted sa nestretli tri mesiace, lebo sa o tebe nedokázali rozprávať, tak ich to vzalo! Odpísal si svojich rodičov, odpísal si mňa, odpísal si svojich najlepších kamarátov kvôli jednej nehode, ktorú si nespôsobil,“ rozvzlykala sa, „chcel si sa zabiť a pri tom si tu mal minimálne šesť dôvodov žiť.“
Stál som s otvorenými ústami a jej pravda ma úplne prevalcovala. Bol som egoista a sebec. So slzami som ju objal a plakala mi na hrudi.
„Prepáč mi,“ opakoval som jej, „si dôvod žiť.“
Vo všetkom mala pravdu. Vnímal a staral som sa len o seba, svoje pocity a ako by ovplyvnila moja smrť ich životy ma netrápilo. V tom momente som sa zaprisahal, že im všetko vynahradím.
„Chceš aby som ti odpustila?“
„Veľmi chcem.“
„Tak prisahaj, že nedovolíš, aby ti strach bránil v šťastí s Nenou,“ pozrela na mňa.
Pustil som ju a posadil sa na stoličku: „pohnojil som veľa vecí.“
Priblížila sa ku mne a dala mi pusu na líce: „braček, ešte nie je neskoro, aby si to napravil. Idem k Jerrymu a ty konečne niečo sprav,“ silno ma objala, rozlúčila sa a odišla z jej internátnej izby.
Nena:
Leo bol počas baletu veľmi taktný a ohľaduplný. Vychutnávala som si umelecký zážitok a preberali sme veci, ktoré by Niky a chalanov nikdy nezaujímali. Po troch hodinách nás viezol k nemu do bytu a rozmýšľala som nad do oči bijúcim rozdielom dvoch svetov, ktorými som žila. Na jednej strane rodičia, Leo, právo a na druhej milovaná VŠMU a kamoši, ktorých som zbožňovala.
„Nejaká si zamyslená,“ viedol ma po chodbe luxusnej výstavby k jeho bytu.
„Len mám v hlave plno vecí. Škola mi dáva poriadne zabrať a to sme ešte len na začiatku.“
„Musíš sa naučiť oddychovať,“ odomkol dvere a ukázal nech vojdem.
„Ja viem,“ povzdychla som si a poslúchla ho. Vo vstupnej hale som začala mať pocit, že som doma, v dome mojich rodičov. Velikánske priestranné izby, moderný nábytok, poriadok a odvšadiaľ vyžarujúca dôležitosť.
„Toto je tvoj byt?“ obzerala som sa.
„Áno. Všetko je pripravené na tvoje dvojdňové nasťahovanie aj s tvojimi rodičmi.“
„Teším sa,“ odpovedala som taktne a pozvoľne sme prešli na balkón. Skôr by som ho nazvala terasou, lebo bol obrovský s výhľadom na mesto. Položila som si na záhradný stolík kabelku, podišla k zábradliu, oprela sa o neho a hľadela na hviezdy.
„Dáš si?“ chytil ma za rameno. Otočila som sa a uvidela dva poháre so šampanským.
„Ďakujem,“ vzala som si pohár.
„Na to čo nás ešte len čaká,“ poprial.
„Na budúcnosť,“ súhlasila som, štrngli sme si a odpili.
Postrehla som, že si ma obzerá. Znervóznilo ma to.
„Čo je?“ usmiala som sa.
„Prečo si vlasy češeš takto?“
Úsmev mi zamrzol: „prosím?“
„Prečo si ich trošku nenatočíš?“
Znovu som sa nevyhla porovnávaniu dvoch svetov a tak, ako som vedela, že by mi Nat nikdy nespravil modrinu, taktiež som vedela, že by nikdy nekritizoval môj výzor.
Moje morálne cítenie sa prejavilo na plné obrátky a pritiahla som si ho za pás.
„Mám si nabudúce natočiť vlasy?“ dotkla som sa jeho kravaty.
Leo mi úsmev opätoval, prikývol a vášnivo, tvrdo, chtivo ma bozkával. Ruka mu zišla na môj zadok a zišiel perami na môj krk.
„Počkaj,“ zastavila som ho, „keď ti tak záleží na mojom výzore, tak sa idem ešte predtým upraviť.“
„Počkám ťa v spálni?“
„O pár minút som pri tebe,“ sľúbila som a pozorovala, ako sa zatvoril.
Rýchlo som vzala mobil, na terase urobila selfie so zdvihnutým prostredníkom, zobrala kabelku a bez akýchkoľvek výčitiek z bytu odišla. Kráčala som peši polnočnými uličkami a v dostatočnej vzdialenosti Leovi poslala cez Viber dotyčnú selfie.
Musela som priznať sama pred sebou, že Leo bol odporná krysa. A to som zajtra mala byť u neho aj s rodičmi. Vedela som, že bude zúriť, no pred mojimi rodičmi zahrá dokonalé divadielko. Chcelo sa mi z neho opäť grcať. Čo som si myslela? Že sa zmenil a bude ako Nat? Nad mojou naivitou som sa trpko pousmiala. Som sprostá. Zimný vzduch a prechádzka mi urobili dobre. Utriedila som si myšlienky a konečne došla na internát.
Kráčala som po chodbe, bola smutná zo všetkého a vytiahla mobil. Chcela som napísať Natovi, že sa ospravedlním, no rozmyslela som si to. Veď tá hádka bola jeho vina. Či? V mysli som si zahrešila a otvorila dvere. Čakala som tam maximálne Niky, no zbadala som šero, svetlo sviečok rozmiestnených po celej izbe a počula pomalú hudbu. Stála som s otvorenými ústami a otočil sa na mňa Nat. Oblečenú mal bielu košeľu, čiernu kravatu a čierne tesilové nohavice. Chytila som si ústa a moje emócie vybuchli.
„Ty nie si normálny,“ vyšli mi slzy.
„Nie som. To tvrdím už roky,“ postavil sa predo mňa a ukázal mi červenú ružu, „pre teba. Správal som sa hrozne a mala si úplnú pravdu.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár