„Zabudni,“ zahriakol ju Jerry, „platím každé rande a ešte ti budem preplácať každú jednu stávku?“
Vzala si paradajku a odhryzla: „ste mäkkí. Neviete sa správne staviť.“
Ted nadvihol obočie a posadil sa k stolu oproti nej: „vážne? Stavme sa, že s Jerrym nevydržíte bez bozku ani 24 hodín.“
Niky vybuchla smiechom a pokrútila hlavou: „si naivný. Vydržíme aj 48 hodín ak chceš.“
„Hej!“ ohradil sa Jerry, „miláčik, nechcela by si sa ma najskôr spýtať na názor, kým sa stavíš o niečo také?“
„O koľko?“ úplne odignorovala svojho priateľa.
„Keď si si tak istá, že vyhráš tak o 50-ku,“ vystrel ruku Ted.
Niky sa len uškrnula a podala mu ruku: „priprav si hotovosť.“
Nena:
Otec nás viezol k Leovi a stále som sa musela usmievať z Natových slov. Hovoril mojim rodičom, že spal so svojou priateľkou Nenou a nemali ani najmenšie tušenie, že Nena som ja.
„Vieš, že je neslušné stále čumieť do mobilu?“ povedala mi mama z predného sedadla.
„Iba si píšem. To snáď môžem.“
„Dúfam, že pri Leovi nebudeš toľko používať mobil,“ kritizovala ma celý čas.
„Dobre,“ odložila som ho, „budem poslušná. Sľubujem.“
Len aby mi dali pokoj, pomyslela som si a nejako prežila krátku cestu. Zaparkovali sme na parkovisku, vzali kufre a pred bytom nás už čakal Leo, ktorý sa s úsmevom vítal s mojimi rodičmi.
„Som rád, že ste prijali moje pozvanie,“ vzal mi kufor.
„Sme poctení tvojim pozvaním,“ ďakovala mu mama a vošli sme dnu. Všetko bolo ako včera večer, akurát v jedálni boli pripravené honosné raňajky.
„Zatiaľ sa môžete zložiť v hosťovskej izbe,“ ukázal dvere vedľa jeho spálne. Odpratali sme tam kufre a sadli si k raňajkám. Bola som hrozne hladná. Začali sme raňajkovať a rodičia sa pýtali na školu. Rozhovorili sme sa o predmetoch, prednášajúcich a rodičia začali spomínať na staré dobré časy. Počúvali sme ich a poslušne jedli. Myslela som si, že po včerajšku bude Leo odmeraný, no nedal na sebe poznať, žeby sme sa včera vôbec videli. A mne to vyhovovalo.
„Pozval som vás ku mne kvôli jednej veci,“ načal tému Leo, keď sme popíjali kávu.
„Akej?“ zdvorilo sa spýtala mama.
„Ide o Máriu a mňa.“
Pozrela som na neho. Snáď im nechce povedať o včerajšku... zľakla som sa.
„O vás dvoch? Máte azda nejakú novinu?“ usmiala sa nadšene mama.
„Nie,“ pokrútila som hlavou.
„Áno,“ prikývol Leo, „asi som príliš veľký romantik a príliš zásadový, no... chcel by som sa spýtať vás, Máriiných rodičov, či súhlasíte s tým, aby som chodil s vašou dcérou.“
Všetko, úplne všetko som čakala, no takúto vetu nie. Prestala som piť kávu a sedela ako päť peňazí bez pohnutia.
„Vy ste sa dali dokopy?“ vysvetlil si otec.
„Ešte nie,“ skočila som mu do reči, „nechodíme.“
„Viete,“ pokračoval Leo, „vychovali ste svoju dcéru ukážkovo. Je slušná a preto to tak nevníma, kým sa jej to otvorene nespýtam. A keďže som slušne vychovaný aj ja, tak sa to najskôr pýtam vás, či by vám to, ako jej rodičom, nevadilo.“
„Ach deti,“ chytila si mama ruky na hrudi, „som z vás taká nadšená.“
„Zadržte,“ postavila som sa zo stoličky, „Leo, môžeme sa prosím osamote porozprávať?“
Chytil ma jemne za ruku: „samozrejme, zlatko.“
Nechala som ho držať ma za ruku a odišli sme do jeho spálne. Zatvorila som dvere a pustila ho s jemným odtiahnutím.
„Zbláznil si sa?“ šepkala som nahnevane, „ja s tebou chodiť nebudem.“
Odložil hraný úsmev a zatváril sa veľmi podráždene. Presne tak, ako keď som ho vyhodila z mojej postele. Začínala som tušiť, že toto nebude práve najlepší rozhovor.
„Prečo máš zaheslovaný mobil?“
Totálne ma zabil otázkou a ostala som v šoku: „prosím? Ty si sa mi chcel hrabať v mobile?“
„Nemala si mi včera nechávať kabelku keď si šla na wc.“
Urobila som k nemu dva kroky a zapichla mu prst do hrude: „nemáš právo sa mi hrabať vo veciach! To s kým volám, s kým si píšem, čo mám v mobile je moje súkromie do ktorého ťa je hovno.“
Dal mi ruku preč a chytil ma tvrdo za sánku, čo ma prekvapilo. Pritiahol si ma za ňu a hovoril mi do vystrašených očí.
„Si moja a do tvojho súkromia ma je veľa. Nikto si zo mňa nebude robiť dobrý deň. Už minule som ťa varoval, nedala si si povedať, takže to pôjde po zlotky.“
Našla som v sebe kúsok hrdosti a vzdorovala: „pusť ma, lebo budem kričať.“
Chytil ma za vlasy a dotiahol k posteli. Chcela som nohami brzdiť, no hodil ma na posteľ a čupol si nado mňa. Bol silnejší, k tomu muž, takže som sa nedokázala brániť napriek tomu, že som sa snažila. Snaha skončila, keď mi zašiel rukou za sukňu a do nohavičiek. Prestala som a vyšla mi slza.
„Prosím, prestaň,“ šepkala som zo šoku.
Vytiahol ruku a postavil sa zo mňa: „pokojne som mohol pokračovať. Buď rada, že je to len varovanie. Som dobrosrdečný, preto ti dávam poslednú šanca sa spamätať.“
Nechal ma tam samú na posteli a postupne som si začínala uvedomovať fakty. Vyšli mi ďalšie slzy a predychavala som tu potupu a bolesť. Leo bol chorý človek a netušila som, ako z toho von. Ležala som tam hodnú chvíľu, kým mi všetko pomaličky došlo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár