Dočkali sme sa posledného dňa pred vianočnými prázdninami a s Natom sme ozdobovali vianočný stromček. Nastala atmosféra dobra, pochopenia a obdarovávania.
„Inak,“ zavesil mi okolo ramien farebné sviečky, „ako sa chystáš cestovať na sviatky domov?“
„Našim som povedala, že si to nejako zariadim,“ usmiala som sa a zavesila mu na ucho vianočnú guľu, „azda mi chceš niečo navrhnúť?“
„Chcem,“ prikývol a pritiahol si ma, „pôjdeš na východ s nami a potom ťa odveziem celkom domov. Bývame od seba len tridsať kilometrov.“
„To znie sľubne,“ nežne som ho pobozkala.
„Uvidíme sa?“
„Neviem,“ objala som ho, „ale späť pôjdem opäť s vami. Je to len osem dní.“
„Prečo musíš mať takých hrozných rodičov?“
„To je otázka, na ktorú nemám odpoveď,“ postrapatila som mu vlasy, „ale hlavné je, že ťa milujem, nemyslíš?“
Prikývol a do tváre sa mu vrátil optimizmus: „máš úplnú pravdu. Aj ja ťa milujem.“
Objala som ho a pozerala na poloozdobený stromček. Prečo to muselo byť tak komplikované? Leo mi navrhol, že ma odvezie na sviatky. Vyhovorila som sa, že som sa dohodla s druhou spolužiačkou a napriek tomu, že sme sa v škole sem-tam pobozkali, aby som bola poslušná, sme nezachádzali do ničoho iného a vyhovovalo mi to tak. Bála som sa Lea, bála som sa rodičov a nechcela som prísť o Nata.
Ležala som ráno v posteli, keď ma zobudil bozk na líce. Bola som v Natovej izbe, v jeho posteli a cítila jeho dokonalú vôňu.
„Dobré ránko, láska,“ budil ma nežne a bozkal na krk.
„Dobré ránko,“ usmiala som sa a cítila zozadu jeho telo.
„Priniesol som raňajky. Si hladná?“
Otočila som sa k nemu a popravila si vlasy: „vieš, že mám chuť na niečo iné?“
„Ale nevrav,“ hľadel mi pobavene do očí.
„Na te...,“ nedokončila som, lebo ma prerušil Natov mobil. Pozrel na neho a ostal zarazený.
„Neznáme číslo?“
Zdvihol a na jeho tvári som videla stále väčšie a väčšie prekvapenie. Keď zložil, vyzeral, akoby zabehol maratón.
„Čo sa deje?“ posadila som sa.
„Volala mi sekretárka dekana. Mám sa u neho ešte dnes zastaviť.“
„U dekana?“ zopakovala som prekvapene, „ani nenaznačila o čo ide?“
„Nie. Čo sa mohlo stať?“ nerozumel.
„Neviem. No určite to nebude nič vážne. Radšej to choď rýchlo vybaviť a podvečer v pokoji pocestujeme na východ.“
„Čo keď pôjde o niečo vážne?“
„Miláčik,“ pohladila som ho po tvári, „o čo vážne by malo ísť? Si úžasný muzikant a v škole si jeden z najlepších. Tak potom?“
Prikývol a začal sa obliekať.
„Keď sa vrátiš, tak sa poriadne pustime do tých raňajok.“
„Samozrejme,“ nahol sa ku mne cez posteľ, pobozkal ma a utekal do školy.
Ja som sa postavila, obliekla si Natov župan, zamkla sa v kúpeľni a pomaly sa dala dokopy. V kuchyni som našla pripravené raňajky aj s vianočnými perníkmi. Usmiala som sa a zatiaľ nám, kým sa vráti, robila kávu.
Započula som, ako sa otvorili vchodové dvere.
„Zlatko, vybavil si to nejako rýchlo,“ zakričala som.
„Neviem či si myslela zlatkom práve mňa,“ prišiel ku mne vysmiaty Kori.
„Prepáč, ale nie,“ smiala som sa, „dáš si niečo?“
„Nie. Predpokladám, že toto pripravil Nat pre vás dvoch. Prišiel som sa spýtať ako bude prebiehať dnešná cesta domov na východ.“
„Nat šiel ešte do školy a potom by sa to malo doriešiť,“ zacítila som, že mi zavibroval mobil vo vrecku riflí, „ale ideme všetci spoločne,“ vytiahla som mobil.
„Tak fajn. A čo robí Nat v škole?“
„Zavolal si ho dekan,“ uvidela som, že mi prišiel nový mail od Lea. Otvorila som ho a uvidela nejaký prefotený novinový článok.
Titulka znela- Škandál v nemocnici. Pacient sa skoro zabil liekmi z liekovej skrinky.
Nat:
Vošiel som do školy, všade to voňalo vianočnou atmosférou a zamieril rovno na riaditeľstvo VŠMU. Zaklopal som na dvere uvidel za stolom sekretárku. Predstavil som sa jej, povedala, aby som chvíľku počkal, že u seba dekan niekoho má a tak som si zatiaľ sadol na stoličku. Pozrel som koľko je hodín, keď sa otvorili dvere a od dekana vyšiel známy, arogantný, vyumelkovaný idiot.
„Tak sa majte. A ďakujem za upozornenie,“ hovoril mu dekan.
„Nemáte za čo. Dovidenia,“ lúčil sa s ním Leo a mne skoro spadla sánka na zem.
Leo sa otočil a zahľadel sa na mňa. Za ten jeho úsmev by som mu najradšej vybil zuby.
„Pán Ruben,“ oslovil ma dekan.
„Dobrý deň,“ prebral som sa a postavil, „volali ste ma kvôli niečomu?“
„Nech sa páči,“ ukázal rukou.
Vošiel som a stále myslel na Lea. Nerozumel som čo sa deje.
„Môžete sa posadiť,“ ponúkol mi dekan a posadil sa k stolu. Ja som si sadol do kresla oproti.
„Pôjdem rovno k veci. Dal som si vás zavolať kvôli podozreniu, ktoré vysvitlo ohľadne vašej semestrálnej práce.“
„Semestrálnu prácu som odovzdal ešte pred týždňom.“
Semestrálna práca bola vždy naše hudobné dielo na danú tému, ktorú sme si vylosovali.
„Áno, v termíne, lenže dnes sa k nám dostalo podozrenie, že ide o plagiát.“
Trošku ma nadvihlo: „prosím?...“
Podoprel sa rukami o stôl a povzdychol si: „teraz sa spýtam niečo osobnejšie, dobre?“
Prikývol som zúfalo.
„Čo ste spravili Leonardovi Walterovi?“
Zarazil som sa a znovu mi skoro spadla sánka na zem: „to on?“
„Ja viem, že by ste neriskovali plagiát a aby vás kvôli tomu vyhodili zo školy. Pred troma hodina tu prišiel Leo a dal mi patrične najavo, že má s vami problém. Jeho reči a reči jeho otca nie vždy beriem vážne, no nemení to nič na tom, že mi pomáhajú v sponzorovaní školy.“
Postavil som sa: „nemám na neho slov. Je to k... kretén.“
„Upokojte sa,“ postavil sa, „neviem čo medzi sebou máte, no radím vám, aby ste si to vyriešili, lebo vás vážne zničí. Musíte urobiť novú prácu a do konca januára ju odovzdať.“
Nadýchol som sa, vydýchol a prikývol.
„Ďakujem. Do konca januára ju odovzdám.“
„Dobre. A s Walterovcami vám neradím sa zahrávať.“
„Ďakujem za radu, dovidenia,“ vzal som si bundu a odchádzal, „ nech sa Walterovci nezahrávajú so mnou,“ pošepkal som si a zatvoril za sebou dvere.
Chcel som čo najrýchlejšie zmiznúť, no na chodbe som uvidel Lea. Stál tam opierajúci sa o stenu a smial sa mi do tváre.
„Ahoj.... Nat... alebo Nikolaj?“
„Ahoj dement,“ zastal som, „máš nejaký psychický komplex, že si vymýšľaš?“
„A ty máš nejaký komplex, že spávaš s mojou priateľkou?“ prekrížil si ruky.
Podišiel som k nemu a vrazil mu. Vrátil mi to a začali sme sa mlátiť. Skončili sme na zemi.
„Skúsiť ešte raz niečo také povedať o Nene!“
„Chodí so mnou!“ odsotil ma, „spýtaj sa jej!“
„Klamárske hovedo!“ postavil som sa zo zeme.
„Vážne?! Aj tebe sa páči jej znamienko pod zadkom?“
Ostal som stáť a nevedel čo povedať. Vzal som zo zeme bundu, utrel si krvavé pery a bez slova odchádzal preč.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár