Chcem len žiť svoj život 26.

Nena:
Netušila som prečo mi Leo poslal nejaký novinový článok. Začítala som sa a myslela si, že to bol obyčajný omyl.
Písalo sa tam o tom, ako sestričky neustrážili psychicky labilného pacienta, ktorý to využil a otrávil sa liekmi z liekovej skrinky. Vypumpovali mu žalúdok a putoval na psychiatrické oddelenie.
Po dočítaní posledného riadku mi došlo niečo zmrazujúce. Dotyčný pacient bol Nikolaj R (21).
„Kori?“ pozrela som na neho od mobilu, „čo mi povieš o Košickej psychiatrii?“
Doslova mu z tváre stiekla krv a zbledol: „p..prosím?“
„Pýtam sa niečo,“ odložila som mobil do vrecka.
„Prečo sa pýtaš na niečo také?“ zahováral.
„Ležal tam Nat?“
„Nen, ja ti o tomto hovoriť nebudem. Porozprávaj sa s Natom.“
„Takže je to pravda,“ položila som kávu na linku a odišla do obývačky. Bez slova som si sadla a hľadela na bielu stenu oproti.
„Nen,“ sadol si ku mne Kori, „snaž sa ho poch...“
„Pochopiť?!“ skríkla som, „tajil mi, že sa chcel zabiť a, že ležal na psychiatrii!“
„Čuduješ sa mu?“
Pokrútila som hlavou a tvrdohlavo čakala kým sa vráti domov. Vedela som, že sa budeme hádať, no to, čo nasledovalo bolo oveľa horšie ako moje prehnané predstavy.

Nat:
Bezmyšlienkovite som sa vrátil do bytovky a pešo kráčal k bytu. Nevedel som čo si mám myslieť, čo cítim, ani hnev, ani ľútosť... nič. Odomkol som dvere a pomaly sa vyzliekal.
„Ahoj,“ prišiel ku mne Kori na chodbu, „máme problém.“
„Tiež si myslím,“ odložil som tašku.
„Nena vie o nemocnici.“
„Čo?“ ostal som zaskočený. Kori len prikývol. V tom momente do mňa vošiel hnev. Napochodoval som do obývačky a uvidel ju sedieť na gauči.
„Takže vieš o psychiatrii? A čo má byť?!“ vybehol som na ňu.
Vyvalila na mňa oči: „že čo má byť? Zatajil si mi takú zásadnú vec.“
„Vieš čo?!“ zúril som, „radšej by sme mali riešiť to, že spávaš s Leom!“
Postavila sa a prekrížila si ruky: „prosím? To máš odkiaľ? A nehovor blbosti, ale vysvetli mi prečo si mi zatajil, že si sa chcel zabiť, a že si skončil na psychiatrii.“
„Povedal mi to sám Leo!“
„A jemu veríš, lebo je vzor pravdovravnosti, však?“ pýtala sa ironicky.
„Skôr ako ty.“
Pokrútila hlavou: „takže sa ideme hádať a navzájom sa urážať?“
„Tebe príde úplne normálne, že ma podvádzaš? Že chodíš ešte s niekým iným? To si vážne taká sebecká a egoista, že chceš riešiť radšej moje liečenie ako teba a Lea?“
Sklopila pohľad do zeme: „nespávam s ním.“
„Odkiaľ vie o tvojom znamienku pod zadkom?“
Odmlčala sa a potom len jednoducho prikývla: „raz sme sa skoro spolu vyspali. Ale nakoniec sa nič nestalo.“
„Chodíte spolu? Kedy naposledy ste sa bozkávali?“
„Nat,“ zaleskli sa jej oči, „nechceš to vedieť.“
„Aha,“ povzdychol som si, „čiže áno a včera.“
„Ty to nechápeš...“
„A čo nechápem?!“ vykríkol som, „že si sa v škole bozkávala s tým dementom a potom prišla ku mne a spala so mnou a hovorila mi, ako ma miluješ?!“
„Ale ja ťa naozaj milujem. A všetko som robila z úprimnej lásky.“
„Nie, to ja som všetko robil z úprimnej lásky. Ty si ma podviedla!“
„Nerob zo seba jedinú obeť. Tiež si nesršal úprimnosťou! Čo tvoj pokus o samovraždu?“
„Pred dvoma rokmi som zabil svoju priateľku. Preto som sa pokúsil zabiť a preto som skončil na psychiatrii. Ale čo sa týka lásky, to ty nemôžeš pochopiť. Také city ty nepoznáš. Keď už sme pri tom, že ti určite Leo poslal ten novinový článok, tak mu prosím povedz, že som netušil, že spolu chodíte, že ho so mnou podvádzaš, tak nech mi dá pokoj a neničí mi dobrú povesť na škole, dobre?“
„Počkaj,“ zamyslela sa, „odkiaľ o tebe môže vedieť? Odkiaľ mohol zistiť ten článok o pokuse o samovraždu?“
„Neviem a je mi to fuk. Podstatné je, že si klamala a podvádzala.“
Rozplakala sa a utierala si slzy po lícach: „prepáč mi, ale nevedela som ako ti to povedať. Ja s ním chodím len akože. Aby boli všetci spokojní. Okrem bozkov som ťa nikdy nepodviedla. To môžem aj odprisahať. Nechcem o teba prísť.“
„Neverím ti.“
Uplakaná podišla ku mne a ruku položila na moju tvár: „som ochotná si vypočuť pravdu o tom článku z novín a odpustiť ti, no prosím, vypočuj ma a odpusť aj ty mne.“
„Rozídeš sa s Leom?“
Prestala ma hladiť: „to nie je také jednoduché.“
„Povieš rodičom, že so mnou chodíš? Povieš Leovi, že sa rozchádzate? Priznáš, že študuješ na VŠMU?“
Odtiahla ruku a rozvzlykala sa: „chceš sa rozísť?“
„Pokiaľ toto nesplníš tak áno.“
„Myslela som, že ma miluješ viac.“
„Dnes som zistil, že ty ma nemiluješ vôbec.“
„Milujem ťa z celého srdca,“ otočila sa a šla do mojej izby. V obývačke som vložil tvár do dlaní a zhlboka dýchal. O chvíľu som počul len buchnutie vchodových dverí a došlo mi, že je úplný koniec z hodiny na hodinu.

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu