„Ako nám to mohla urobiť? Ako mi to mohla urobiť?“ pýtala som sa ho zúfalo.
„Neboj,“ objal ma, „zbalíme ti veci a odídeme na sviatky. Prídeš na iné myšlienky.“
„Dúfam, že sa jej raz všetko vráti,“ vyslovila som a odvtedy bola pre mňa nikto...teda... aspoň na nejaký čas.
Nena:
Opierala som sa o okno auta a hľadela ako ubiehajú kilometre. Nepočúvala som, nevnímala, len rozmýšľala nad poslednými troma hodinami... všetko sa pokazilo, všetko sa posralo, všetko sa zničilo, všetko sa zrútilo.
„Stále sa hneváš?“ pýtal sa Leo.
„Nie,“ zaklamala som a snažila sa nebyť drzá a arogantná. Musela som počúvať.
„Urobil som to pre tvoje dobro.“
„Viem.“
Popravde som to nevedela, chcela som mu vykričať čo si naozaj myslím, no to, že by ďalej ubližoval Natovi a zvyšku... radšej som poslušne prikývla a nič im nehrozilo.
Zabočil na odpočívadlo a prekvapene som sa oprela o operadlo.
„Čo je?“ nerozumela som.
„Mám pre teba niečo,“ zastavil a odopol si pás, „poď dozadu.“
Urobila som to isté, vystúpili sme a postavili sa pred kufor.
„Konečne je s tebou rozumná reč a súhlasíš so mnou,“ usmial sa.
„Hovor o čo ide, lebo na východ dôjdeme neskoro.“
„Dobre,“ otvoril kufor a vytiahol dve krabice, „môj darček pre teba.“
Podľa názvov som hneď pochopila a vzala si tu menšiu: „mobil a notebook?“
„Tvoje vlastné,“ nahol sa a opatrne ma bozkal.
Bozky som mu vôbec neopätovala a znovu ma prepadla neskutočná nostalgia. Vnútorná bolesť. Smútok.
„Ďakujem,“ prikývla som a mobil si nechala v rukách. Notebook vrátil do kufra, opäť sme nasadli a počas cesty som si potichu nastavovala funkcie.
Nat:
Nahádzali sme kufre do dvoch aut- ja s Jerrym a Niky do jeho a Kori s Tedom do Tedovho.
Nerozprávali sme sa o tom čo sa stalo medzi mnou a Nenou, za čo som im bol neskutočne vďačný a rešpektovali, že to chcem hodiť za hlavu. Na druhej strane pri mne stáli čím si opäť získali môj rešpekt a ako kamarátov som si ich neskutočne cenil.
Nasadli sme do áut, ja na zadne sedadlo Jerryho a hľadal v iPode niečo na povzbudenie.
„Nat, chceli sme sa ťa kým prídeme domov niečo s Jerrym spýtať,“ začala tému rozhovoru Niky a pozerala na mňa cez spätné zrkadlo.
„Áno?“
„Pamätáš sa, ako si nás podporil pri požiadaní o ruku?“ pripomínala.
„Pamätám, a?“
„Je čas, aby si to prejavil aj pred našimi.“
„Mám predstaviť ódu na váš vzťah?“
„Nie,“ odpovedal pobavene Jerry, „zajtra ideme s vašimi na večeru a chceme, aby si tam bol a aby si nás podporil, keď im s Niky oznámime tu novinku.“
„Čiže na verejnosti. Ide vám o to, aby otec nevytiahol pušku a nevyhrážal sa Jerrymu ako keď si uvedomil, že po nociach zrejme spolu nehráte karty.“
Niky sa na mňa s úsmevom otočila: „niečo také. Pomôžeš nám?“
„Máte to u mňa,“ priznal som na oko podráždene.
Chytil ma za ruku: „ďakujem ti.“
„Si šťastná a to je pre mňa hlavné,“ ukončil som tému a počúval iPod počas dlhej cesty.
Nena:
Netrvalo dlho a po náročnom dní som zaspala. Aspoň vtedy som bola sama sebou, aspoň vtedy som snívala.
„Mária,“ budil ma Leov hlas.
Otvorila som oči, natiahla si stuhnutý krk a pozrela cez okno. Boli sme pred našim domom.
„Och, už sme tu,“ pretrela som si oči.
„Poň, pomôžem ti s kuframi,“ ponúkol sa a otvoril mi dvere auta.
Vystúpila som, vzala si len kabelku s mobilom a notebookom a Leo vláčil dva kufre. Odomkla som dvere a ostala prekvapená. Naši boli doma?
„Ahojte!“ nadšene prišla mama a začala nás objímať.
„Ahoj mami,“ ostala som zarazená, „ty si vedela, že Leo príde?“
„Volali sme si pred dvoma dňami. Bola som sklamaná, že si mi tú novinku nepovedala sama, ale Leo. Potom mi však vysvetlil, že si stratila mobil a musíš sa učiť na zápočty.“
„Ehm,“ stále som sa cítila ako nechápavý idiot, „akú novinku ti povedal? Kedy hovoril o mobile?“
„No predsa, že si sa k nemu predvčerom nasťahovala a včera mi povedal, že mi nevoláš, lebo ti zmizol mobil.“
Keby sa to dalo, tak na mieste odpadnem. Bol si sebou tak neskutočné istý, že môj rozchod s Natom bral ako samozrejmosť a nasťahovanie k nemu dupľom. Nehovoriac o jeho afekte.
„Musíte jej prepáčiť toľké prekvapenie,“ chytil ma s úsmevom okolo ramien, „sama vám to chcela oznámiť, no nevydržal som to. Hneváš sa miláčik?“ pobozkal ma na líce.
Vykoľajene som pokrútila hlavou: „nie.“
„Ste prekrásny pár,“ dojato okomentovala mama. Popravde, mne sa chcelo z toľkého pokrytectva zvracať.
„To nepochybne,“ prikývol, „takže, je mi to ľúto, no pomaly sa lúčim.“
„Lúčiš?“ pýtala sa mama.
„Áno, len som doviezol Máriu a utekám na chatu do Tatier.“
„Teraz? Nebuď smiešny!“ protirečila mu, „pekne ostaneš ú nás.“
„Nechcem vás rušiť na sviatky. Ide predsa o Vianoce.“
„Ale ty patríš do rodiny,“ oznámila s istotou, „ostaneš minimálne na dnešnú noc. Toľko toho pre Máriu robíš, tak neskutočne sa ľúbite, že vás chceme zajtra pozvať na večeru. Oslávime udalosti posledných dní a vychutnáme si chutné jedlo.“
„Och,“ prehnane sa nadýchol s dokonalým úsmevom na tvári, „to znie veľmi lákavo. Presvedčila ste ma.“
Mama s ním začala všetko nadšene organizovať a ja som len potichu vybaľovala veci. Ovplyvňoval sa celý môj život, organizovala sa jeho budúcnosť a ja som s tým nemohla nič robiť. Chcela som si ľahnúť, zaspať a viac sa nezobudiť. Psychicky ma to ubíjalo a cítila som sa neskutočne opustená a vnútorne prázdna. Úplný opak toho, čo som cítila pred pár hodinami, keď som sa usmievala a mala som po boku milujúceho človeka a skutočnú rodinu. Nat, Niky, Jerry, Ted a Kori mi chýbali.
Po odložení oblečenia som vyprázdňovala kabelku a schovávala všetky svoje zápisníky. Na konci som rukou našla niečo tenké a vytiahla Natovu ceruzku na oči s dávnym nápisom- Nikdy sa ma nezbavíš. Vyšli mi slzy a zhlboka som sa nadýchla. Leo mi rozbil notebook, mobil a táto ceruzka spolu so spomienkami bolo jediné, čo mi po Natovi ostalo.
„Prepáč,“ šepkala som si v duchu a ťažko prijímala realitu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár