Zašli sme za poslednú zákrutu a odkladal som si rozložené veci do tašky. Notebook, iPod, čítačku a tak ďalej.
„Konečne doma,“ povedala Niky a vypínala rádio.
Jerry zaparkoval pred bytovkou vedľa pouličnej lampy a v šere podvečera sme vystúpili. Ted s Korim, očividne dobre naladení, zaparkovali vedľa nás a tiež vyťahovali kufre.
Všetci sme bývali v rovnakom bloku. Ja s Niky na 2. poschodí, Jerry na 4., Kori tiež na 4. a Ted na 8. Postupne sme sa rozlúčili a každý sa vybral k svojej rodine. S Niky sme odomkli vchodové dvere a hneď ma ovalila vôňa čerstvých perníkov. Áno... bol som doma na sviatky.
„Prišli moje zlatíčka?!“ pribehla mama a z celej sily nás s Niky objala.
„Ahoj mami,“ odzdravil som ju a vôbec mi neprekážalo, že som bol od múky.
„Už sme sa začínali báť. Nemali ste prísť skôr?“ pridal sa k nám otec a bral kufre.
„Vieš, kým sa zbalia štyri baby,“ pobavene vysvetlila Niky a vyzliekala si bundu.
„“Vtipné“,“ okomentoval som, „hovorí tá, ktorá s jednou z nich chodí.“
Vyplazila mi jazyk a pokračovala dnu.
Vyzeralo to tu ako každý rok. Dvojmetrový vianočný stromček, vianočné ozdoby na každom kroku a sviatočná atmosféra vyžarujúca z každého kúska bytu. Oprel som sa o zárubňu obývačky a pozoroval vianočný stromček. Spomenul som si ako som takýto podobný zdobil u nás spoločne s Nen. Myslel som na to, keď ma prerušil otec.
„Deje sa niečo?“
„Nie, prečo?“ prekrížil som si ruky.
„Poznám svojho syna. Si nejaký zamyslený a bez nálady. Keď sme včera spolu volali, tak si bol plný optimizmu a šťastia.“
Pozrel som na neho: „podľa teba som bol včera šťastný?“
Prikývol: „po dlhom čase. Teda pokiaľ nepočítame hudbu a koncerty.“
V tom okamihu by som najradšej vrieskal a všetko ničil. Chcel som dostať zo seba tú bolesť a otcove slová mi nepomáhali. Na druhej strane pre mňa moja rodina už dosť trpela. Usmial som sa, ubezpečil ho, že mi je fajn, že som rád, že som konečne doma a šiel do svojej izby. Zapol som vežu, notebook a sadol k stolu s vyloženými nohami. Pohmkával som si 30 STM- This is war a prechádzal facebook. Vyskočila mi spoločná správa od Koriho kedy ideme vonku. Aspoň to ma pobavilo, keďže ešte len teraz prišiel domov. Neriešil som to a rozhodol sa začať pracovať na novej semestrálnej práci, ktorú mi takpovediac vybavil Leo.... áno... a moja nálada bola opäť v keli. Vôbec nič ma nenapadalo, došla mi inšpirácia a stále som mal pred očami len Nenu. Nevedel som sa toho zbaviť a len dúfal, že raz to prekonám.
„Nat?“ zaklopala mi Niky na dvere a potom otvorila, „večera.“
„Idem,“ zložil som nohy zo stola a poslúchol.
Rodičia už sedeli pri stole, otec nalieval vodu a spoločne sme sa pustili do kuracieho mäsa, amerických zemiakov a zeleninového šalátu.
„Viete... s Jerrym sme o niečom uvažovali,“ začala obkľukami Niky.
„O čom?“ zaujímala sa vľúdne mama.
„Viete... vážime si, že ste prijali novinku, že s ním chodím už tri roky celkom pokojne... preto... vám to chceme vynahradiť.“
„Počúvame,“ vyzval ju otec.
„Zajtra vás pozývame na večeru. Aj Nata.“
„Vy nás na večeru?“
„Áno. Do Palace.“
„Naozaj?“ neveril prekvapene otec, „fíha. Čo si u nás chcete vyžehliť?“
Niky nervózne hľadela na vidličku v ruke a potom sa usmiala: „čo? Nič si nechceme vyžehliť. Je to len poďakovanie.“
Z výrazov mojich rodičov som vedel, že jej to nezhltli a plánovali sa psychicky pripraviť. Rozoberali sme typické rodinné záležitosti, keď mama opäť pripomenula niečo, na čo som nemal náladu.
„Nena sviatkuje u rodičov?“
Bez reakcie som jedol ďalej a najradšej by som si vrazil príborový nôž do srdca.
„Áno, u rodičov,“ odpovedala Niky, „a ďalej neviem, lebo sa odsťahovala.“
Prestal som sa imaginárne zabíjať a pozrel na ňu spýtavo. Vrátila mi ľútostivý pohľad.
„Veď ste si spolu rozumeli a zbožňovali ste sa,“ nerozumel otec.
„Minulý čas to vystihuje dostatočne,“ ukončila tému a poprosila ich, aby Nenu nerozoberali. Keď mama pozbierala prázdny riad a otec si šiel ľahnúť na gauč do obývačky, postavil som sa zo stoličky a prudko ju zasunul.
„Nat...“ zastavila ma slovami Niky, „je mi ľúto, že to tak dopadlo.“
„Mne je ľúto, že som ju vtedy našiel sedieť na schodoch.“
Nena:
Ráno som si dala záležať na tom, aby som vstala čo najneskôr. Nechcela som nikoho vidieť a už dupľom nie Lea. Rodičia sa mu tlačili do riti, ospevovali a vnímali ho akoby bol anjel so svätožiarou nad hlavou.
„Je už jedenásť hodín,“ skritizovala ma mama len čo som sa objavila v kuchyni. Stála pri linke a krájala zeleninu do šalátu.
„Viem,“ otvorila som chladničku.
„Nevenuješ sa Leovi.“
„A? Vy s otcom sa mu venujete dostatočne.“
Otočila sa na mňa: „ešte aj cez sviatky musíš byť drzá?“
„Drzá?“ zaliala som si vločky a sadla k stolu, „ja to nazývam pravdou.“
„Mária Elena, prestaň. Pekne mi pomôžeš s obedom a na večere sa budeš správať vzorne, dobre?“
Postavila som sa a zasalutovala: „vykonám, pane.“
Nadvihla obočie: „posmievaš sa?“
„Nie. Ale pôjdem jesť hore, lebo ma prechádza chuť,“ vzala som misku a kráčala späť na poschodie.
„Mária!“ zakričala za mnou, „keď sa vrátia Leo a tvoj otec, tak láskavo zídeš dole a budeš sa Leovi venovať až do večere v Palace.“
„Rozkaz!“ odkričala som a zabuchla za sebou dvere izby.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár