Celú noc som ponocoval a čarbal si na papier. Nedalo sa zabudnúť, nedalo sa to hodiť za hlavu, nedalo sa nič. A ako prázdne nič som sa aj cítil. O štvrtej ráno som odhrnul papiere, postavil sa z postele a šiel sa napiť. Prešiel som chodbou, keď som uvidel Niky a Jerryho ako sa zakrádajú k vchodovým dverám.
„Bože!“ pošepkala vystrašene Niky a chytila sa za srdce, „vieš ako som sa zľakla? Myslela som, že sú to naši.“
„Neboj, nezistia, že si v izbe mala Jerryho,“ hľadel som raz na jedného, raz na druhého, „inak, ahoj.“
„Ahoj,“ usmial sa na mňa Jerry a pozdravili sme sa našim typickým pozdravom rúk.
„Zobudili sme ťa?“ ďalej šepkala Niky.
„Nie. Ešte som nespal.“
„Vieš vôbec koľko je hodín?“ spýtala sa kriticky.
„Po štvrtej. Nemohol som zaspať.“
„Chceš sa vyrozprávať?“ navrhol Jerry.
„Načo? Viete čo mi je.“
„Vieme, no možno to potrebuješ povedať nahlas.“
„A čo také? Že sa cítim ako totálna využitá nula?“ pýtal som sa sarkasticky.
Niky ma chytila za predlaktie a ťahala do mojej izby. Jerry nás nasledoval. Keď uvidela posteľ plnú papierov, zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.
„Nat,“ pozrela na mňa, „toto nemyslíš vážne. Zas sa utápaš v žiali?“
„Prečo nie?“
„Keby sme večer nešli do Palace tak ti vrazím,“ priznal otvorene Jerry, „robíš presne to isté čo pri Monike.“
„To prebolí. Len mi dajte čas,“ prosil som ich.
„Vážne?“ nahnevala sa Niky, „kedy to prebolí? Keď skončíš v nemocnici?“
„Nec...“
„Nie!“ skočila mi do reči, „už raz som ti otvorene povedala pravdu o tom, aký hrozný sebec si bol, keď si sa chcel zabiť. Opäť ti to mám pripomenúť? Spamätaj sa, lebo nemienim prežívať deja vu.“
„Nezabijem sa, prisahám.“
„Lenže my nehovoríme len o liekoch a pokuse o samovraždu,“ vysvetľoval Jerry, „my hovoríme aj o psychickej samovražde. Kori napísal na facebook či ideme vonku a ty si to odignoroval. My sme boli von a ty si zatiaľ robil toto,“ ukázal na kopu zapísaných papierov, „daj si povedať kým je čas. Sme tu pre teba, chceme ti pomôcť, neopúšťame ťa, tak ani ty neopúšťaj nás. Nenu sme pokladali za jednu z nás, chýba nám, trápi nás čo sa z nej vykľulo, no spoločnými silami to prežijeme, lebo od toho sú skutoční priatelia. Súhlasíš?“
Z jeho slov sa mi chcelo plakať, no hrdinsky som sa držal. Mali pravdu a jednoducho som sa musel zaťať a naučiť sa s tým žiť.
Prehltol som nasucho a uvedomil si čistú pravdu: „nemohol som si priať lepšieho švagra.“
Kamarátsky sme sa objali a Niky sa rozplakala: „braček, to si povedal tak krásne.“
„Myslí na to, keď o šiestej vojdeme do Palace,“ zabával sa na tom Jerry.
V tom čase ani len netušil akú má pravdu. Keď odišli, pozbieral som papiere, niektoré vyhodil, niektoré odložil do zásuvky, ľahol si a o desať minút zaspal ako zabitý. Zobudil som sa na hluk v kuchyni, celý deň si písal na FB s chalanmi a cítil sa lepšie. Možno to bolo vianočnou náladou, možno pocitom, že mám najlepších kamarátov, možno som sa konečne dostával z Neny... nevedel som, no každopádne som nepísal depresívne veci.
O piatej sme sa začali pripravovať na večeru v Palace a pripadal som si ako iný človek. Bola to reštaurácia na úrovni, takže som sa tomu musel aj patrične prispôsobiť. Dlhšie vlasy som mal stiahnuté, sem tam mi vypadával kratší pramienok, nijaké očné linky, nič vyzývavé, len biela obtiahnutá košeľa a čierne tesilové nohavice. Vyšiel som z kúpeľne a vkráčal do izby mojej mladšej sestry.
„Toto mám u teba.“
Prestala si pred zrkadlom dávať náušnice a otočila sa na mňa.
Otvorila ústa: „bože, ty si sexy.“
„Ešte jedno slovo a nikam nejdem.“
„Myslím to smrteľne vážne. Si mužný a rebelský zároveň.“
„Dobre, idem sa prezliecť.“
„Nieee,“ skočila ku mne, „prosím poď takto. Uvidíš, že ešte dnes zbalíš nejakú babu. Minimálne čašníčku z Palace.“
„Ďakujem, neprosím,“ skritizoval som a šiel preč. Oblečenie som si samozrejme nechal.
Nena:
Žehlila som si vlasy v kúpeľni a pripravovala sa na večeru na ktorú som absolútne nemala chuť.
„Mária?“ klopal mi na dvere Leo.
„Áno?“ položila som žehličku a účes s rozpustenými, rovnými, dlhými vlasmi zakončila ružovou čelenkou s čiernymi kamienkami.
„Otvoríš?“
Otvorila som mu v spodnom pradle a neprikladala tomu dôležitosť. Obzeral si ma a ja som si zatiaľ ružovala pery.
„Chcel som sa spýtať akej farby budeš mať šaty? Aby sme spolu ladili.“
Odložila som červený rúž a pozrela na neho: „to ti záleží až na takýchto drobnostiach?“
„Áno,“ nespúšťal zrak z mojej postavy.
„Budem v čiernoružových šatách,“ odpovedala som mu na otázku a otvorila dvere kúpeľne. Urobila som tri kroky, keď sa tam objavila mama. Pozrela na mňa, na Lea vychádzajúceho z kúpeľne za mnou a odišla s velikánskym úsmevom.
„“Super“, teraz si myslí, že sme spolu v kúpeľni niečo robili.“
Chytil ma zozadu okolo bokov a pobozkal na krk: „a je na tom niečo zlé?“
Odtiahla som sa a dala mu preč ruky: „na niečom sme sa dohodli. Spávaj si s kým chceš, chodievaj za štetkami, ale so mnou nepočítaj.“
„To chceš do konca života držať celibát?“
„Áno, chcem.“
Pokrútil hlavou: „to si na toho dementa až tak naviazaná?“
„Áno, milujem ho. Som s tebou, poslúcham ťa na slovo, no nedá sa prestať niekoho ľúbiť. To si uvedom,“ pokračovala som v ceste do izby a zatvorila sa v nej.
Obliekla som si krátke ružové šaty po kolená na ramienka s čiernymi bodkami a volánikovou sukňou. Všetko som zakončila čiernym kabátom, lodičkami a pomaly sme mohli vyraziť.
Leo sa hral na gentlemana, rodičia mu to žrali aj s navijakom a mne ostávalo len sa usmievať a súhlasiť so všetkým. Palace bola velikánska reštaurácia na úrovni s bezchybnou kuchyňou a personálom. Pri vchode mi Leo zložil kabát, čašník sa nám predstavil, potvrdil rezerváciu a pomaly nás viedol po kraji miestnosti plnej stolov k nášmu. Letmo som sa obzrela a povedala si, že mi šibe, lebo mám vidiny a vidím Nata. Keď mi pohľad opätoval sediac vedľa Jerryho s jedálnym lístkom, došlo mi, že toto bude tá najhoršia večera pod slnkom- bol to naozaj on.
Nat:
„Láska, dnes si prekrásna,“ usmieval sa Jerry na Niky v Palace a vedel som, že sa držia pod stolom za ruky. Hľadeli si zaľúbene do očí a mojim rodičom to tiež očividne neprekážalo. Nesvoj som z toho bol len ja a preto som hľadel do jedálneho lístka.
„Dnes si dám niečo ľahšie,“ hovorila mama, „aby mi nezabehlo, keď nám Jerry s Niky oznámia nejakú novinku.“
„Čo?“ dotknuto povedala Niky, „ide čisto o poďakovanie.“
„Ja myslím,“ pridal sa otec,“ že ide o to, ako ťa Jerry požiadal o ruku.“
Nadvihol som pohľad a prišlo mi smiešne. Periferne som zaregistroval nejaký pohyb a pozrel do boku. Uvidel som Nenu. Úsmev mi zamrzol a na chvíľu sme si hľadeli do očí. Hneď som si uvedomil, že všetky keci, že je to za mnou boli... lož, ktorú hovoríte sám sebe, aby ste to nejako prežili.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár