Ľahla som si do postele a v hlave sa mi mihala jedna myšlienka za druhou. Nedokázala som nemyslieť na Nata a kamarátov, ktorí mi boli ako súrodenci. Chytila som si hlavu a otočila sa na bok k stene.
„Stop!“ kričala som si vnútri, keď ma prerušil pípajúci zvuk. Započúvala som sa a spoznala zvuk elektronickej čítačky. Vyskočila som z postele, otvorila kufor a vybrala ju. To jediné mi Leo nerozbil. Nevedel, že ju mám. Zistila som, že mi prišiel mail od Koriho. Zastavil sa mi dych a rýchlo som ho otvorila.
Na telefonáty nereaguješ, na messangeri si odpojená, aj na viberi, tak ti píšem mail, aj keď pochybujem, že ťa to bude tankovať. Odkáž Leovi, že docielil to čo chcel. Ty si sa vzdala, Nat rezignoval, no nechať zbiť človeka tromi je trošku nefer a svinstvo. Za každú jednu zlomeninu, za každú jednu modrinu zaplatí, lebo karma existuje a všetko zlé sa mu vráti. To prajem tvojmu hulvatskemu priateľovi. Kori.
Hneď ako som si to prečítala, postavila som sa a zletela schodiskom dole. Obúvala som si conversy, keď ma prekvapila mama.
„Kam ideš?“
„Von.“
„Kam von?“ vyzvedala ďalej.
„Mami, idem von, to je všetko,“ vzala som kľúče.
„V teplákoch?“
„Áno,“ odvetila som drzo, zabuchla za sebou dvere a nasadla do auta. Pol hodiny som chodila od jednej nemocnice do druhej, až som vo štvrtej zastavila na recepcii.
„Dobrý deň,“ lapala som po dychu, „chcem sa spýtať, či u vás neleží Nikolaj Ruben.“
„Počkajte, pozriem sa,“ ochotne odvetila sestrička pri počítači a nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Zahľadela som sa do boku a konečne mi odľahlo.
„Nemusíte hľadať,“ zastavila som sestričku v ťukaní a vybrala sa za štyrmi ľuďmi pri automate. Pili kávu a všetci hľadeli mojim smerom.
„Ahojte,“ pozdravila som nervózne, „kde je Nat?“
Ticho si vymieňali pohľady a potom Niky podala Jerrymu kelimok s kávou do ruky.
„Ja ti to, moja drahá, vysvetlím,“ položila mi ruku na rameno, „vypadni, kým ti nenapľujem do ksichtu.“
Dala som jej ruku preč: „Niky, prosím, vypočuj ma.“
„Nebudem ťa počúvať! Tvoj psychopatický priateľ nechal zmlátiť môjho brata!“
„Nevedela som o tom, prisahám.“
„Je mi to jedno! Prečo si ho bozkávala, keď si vedela aký je Leo?!“ kričala na mňa na celú nemocničnú chodbu.
„Je na tom zle?“ nereagovala som na jej zlosť.
„Vypadni!“ zopakovala.
„Chcem ho vidieť!“ začala som tiež protestovať.
„Nepriblížiš sa k nemu!“
Nemienila som ju počúvnuť, preto som sa vybrala smerom k traumatologickému oddeleniu. Stihla som urobiť dva kroky, keď do mňa Niky strčila a narazila som do automatu.
„Niky!“ vykríkol Jerry a postavil sa medzi nás, „pokoj, láska.“
„Vypadni!“ opakovala po tretí krát.
Utrela som si slzy, ktoré mi medzitým vyšli: „milujem ho.“
„Nen,“ prihovoril sa Ted, „ak ho naozaj miluješ, tak odíď.“
„Ale..,“ rozvzlykala som sa, „aspoň mi povedzte či bude v poriadku.“
„Bude v poriadku,“ prikývol Jerry.
„Ďakujem,“ zhlboka som sa nadýchla, „veľmi ma to mrzí. Nikdy som vám nechcela ublížiť a Natovi už dupľom nie. Majte sa,“ odtiahla som sa od automatu a pomaly kráčala preč z nemocnice.
Nechcela som aby ma videli plakať, no nedokázala som kráčať rýchlejšie a ani zadržať slzy. Bola som emocionálne vyšťavená, zlomená, na dne. Nevnímala som a ani neviem ako som odšoferovala domov. Odomkla som a bez duše vyšla na poschodie a otvorila dvere izby. Z emocionálneho zrútenia ma prebral šok z pohľadu na izbu. Na zemi boli roztrhané papiere, zápisníky, cd-čka a vrcholom všetkého bola moja mama sediaca na posteli.
„Na toto si použila naše peniaze?“ položila otázku.
„O čo ti ide?“ nerozumela som, „to, čo si zničila, boli moje diela.“
„Diela?“ vyskočila na nohy, „z účtu, ktorý sme ti založili my a kde sme posielali peniaze, si si platila externé štúdium?!“
„Áno. VŠMU je úžasná škola a mám talent.“
„Ty na VŠMU študovať nebudeš a po sviatkoch s tým skoncuješ.“
„Nemôžeš ma prinútiť,“ krútila som hlavou.
„Ale môžem ti zablokovať účet, čo sa medzičasom aj stalo,“ skončila a odchádzala preč.
„Povedal ti to Leo, však?“
„Áno. A o tejto téme viac počuť nechcem. Je uzavretá,“ zatvorila za sebou.
Oprela som sa o dvere a pomaly sa zosunula na zem. Sadla som si, hľadela na veľkú kopu zničených prác od dvanástich rokoch, keď som začala písať, a neudržala emócie na uzde. Schovala som tvár do dlaní a po minúte sa izbou ozýval nárek. Bola som sama, zúfala, opustená, zronená, nemilovaná. Schúlila som sa do klbka a celú bolesť nechala ísť von.
O dva týždne:
Jerry:
Nenu sme videla od stretnutia v nemocnici len raz, keď bola na študijnom vybaviť odchod zo školy. Nechceli sme to riešiť, ani sme sa nerozprávali, len prešla popri nás bez slova a najviac na zaplakanie bolo to, že sme sa so všetkým všetci zmierili. Nata po štyroch dňoch pustili domov a zo všetkých síl sa snažil neprejavovať nejaký smútok. Hoci sme vedeli, že trpí.
V ten deň, o dva týždne sme sa vrátili do Bratislavy, do našich bytov a ako prvé si s Korim a Tedom vyhľadali Lea. Sedel v knižnici sám pri stole pre štyroch a niečo čítal. Svižne sme prešli okolo ostatných a prisadli si k nemu.
„Ahoj,“ usmial som sa na neho. Zdvihol pohľad od knihy.
„Ako vidím, táto knižnica prestáva mať úroveň.“
„Nevrav,“ pokračoval Ted, „prečo?“
„Lebo sem púšťajú aj primitívnych šašov,“ odpovedal mu.
„Lepšie primitívnych šašov ako úbohé, impotentné špiny,“ vysmieval sa mu Kori.
„Zopakuj to,“ vyzval ho Leo.
„Počuj,“ vzal som mu džús, ktorý mal pri sebe, „sme tu kvôli Natovi. Síce sme to, že si ho nechal zbiť neriešili, no to neznamená, že nabudúce to tiež nebudeme riešiť. Skús niečo ďalšie spraviť hocikomu z nás, neostane to len pri dohovore,“ otvoril som fľašu, „vieš, sme dobrosrdeční,“ poriadne som sa napil a fľašu mu vrátil na stôl, „maj sa sviňa.“
Naraz sme sa postavili a nechali ho civieť s otvorenými ústami.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár