Chcem len žiť svoj život 39.

Dočítal som list a ruky sa mi triasli. Veľmi som ju chcel vidieť a veľmi som jej chcel povedať, ako beznádejne ju milujem. Vlastne... to sa ani nedalo slovami opísať.
„Už si sa spamätal?" vyrušil ma Ben.
„Nerozumiem tomu. Aký darček na narodeniny?"
„Nestaraj sa. Len zožeň Koriho, Jerryho a Teda," ďalej sa zabával na mojej nechápavosti.
„Čo s tým majú oni?"
Ben prevrátil očami: „nestaraj sa. Zožeň ich, zbaľte si do kufra tie najcool veci a robte čo vám poviem."
„Teraz?"
„"Nie zajtra"," odpovedal ironicky a prekrížil si ruky, „na mobil som ti poslal adresu kde sa stretneme. Chcem vás tam všetkých nastúpených o deviatej, dobre?"
Prikývol som a rozlúčili sme sa. Odišiel a zhlboka som sa nadýchol.
Odložil som list s obálkou a zaklopal na Jerryho dvere. O chvíľku mi otvoril.
„Čo je? Je hlboká noc," pretrel si oči.
„Je sedem hodín."
„Veď vravím, hlboká noc. O čo ide?" oprel sa o zárubňu.
„Mám novinku."
„Akú? Nepočká to do... poobedia?"
„Nepočká a pravdupovediac ani neviem o čo ide," uvažoval som.
„Budíš nás a nevieš o čo ide? Asi ešte nie si triezvy," obzeral si ma.
„Ide o darček od Neny."
„Neny?" vykukla Niky spoza dverí.
„Áno. Môžete sa prestať vypytovať, obliecť sa a ísť s nami?"
„Nami?" pokračoval v otázkach Jerry.
„Toto bola ďalšia otázka. Makajte!"
„Dobre, ale len zo zvedavosti," ukončila Niky a zatvorila dvere. V izbe som začal hádzať veci do kufra a popri tom vytočil Koriho. Trvalo kým zdvihol.
„Čo je? Voláš nevhod," zjazdil ma.
„Ešte spíš?"
„Ja popravde ešte nespím," priznal, „s Tedom sme zaneprázdnení."
Prestal som baliť: „preboha, kde ste?"
„Včera sme zbalili dvojčatá," smial sa do telefónu.
„Aha, tak ich neriešte a poďte domov."
„Prečo? Práve si plánujem dať druhé číslo," neopúšťala ho dobrá nálada.
„Prehliadnem to, aký si perverzak, dobre? Dostal som darček od Neny a myslím, že pôjde o našu kapelu."
„Neny? Kapelu?"
„Áno. Príďte domov, zbaľte sa a niečo sa bude diať."
Bez pozdravu zložil. Nahádzal som najzákladnejšie veci do kufra a rýchlo zbehol do sprchy.
„Nat," klopal mi na dvere kúpeľne Kori, „vysvetlíš nám to konečne?"
Obliekol som si nohavice a otvoril dvere: „dobre, ale aj tak neviem všetko."
„A čo vieš?" vyzvedala Niky a všetci štyria sa nahrnuli ku mne do kúpeľne. Sušil som si vlasy.
„Dnes mám narodeniny. O siedmej ráno zazvonil u dverí istý Ben a podal mi list od Neny."
„A čo my s tým? Nena si nedá pokoj?" pokračovala.
„Písala tam niečo o narodeninovom darčeku, že to ma na starosti Ben, že mu máme veriť a vraj ste súčasťou toho darčeka."
„Akého?!" skríkli na mňa.
„Ja neviem! Je to prekvapenie. Asi má výčitky svedomia, že som jej pomohol so školou a ona ani len neprišla do nemocnice, keď ma Leo nechal zmlátiť."
Náhle stíchli a ako to vedeli len oni, hľadeli jeden na druhého.
Položil som uterák a upriamil pohľad na Jerryho: „čo sa stalo?"
„Nič."
„Poznám vás. Niečo sa stalo a opäť mi to zatajujete," naliehal som.
„A my poznáme teba," ozvala sa Niky, „preto vieme, že sa budeš hnevať, keď ti povieme pravdu."
„Hovorte..."
„Nena za tebou bola," povedal Kori.
„Ale ja som ju nevidel," nešlo mi to do hlavy.
„Lebo som ju vyhodila," priznala Niky.
„Čo?!" vyvalil som na ňu oči.
„Áno. Pohádali sme sa a vyhodila som ju. Veď ťa kvôli nej skoro zabili."
Stratil som reč a netušil, že tak krásny deň sa mihnutím prútika zmení. Opäť som si sušil vlasy.
„Nat," chytila ma za rameno Niky.
„Nedotýkaj sa ma!" dal som jej ruku preč, „dva mesiace som žil v tom, že ju netrápilo, čo sa mi kvôli nej stalo! Či vôbec žijem!"
„To, že sme ju pred tebou tajili a, že sme ju vyhodili z nemocnice bolo v tvojom záujme! Rezignoval si, ona si vybrala Lea, tak načo sme to mali podporovať?"
„Mali ste mi to povedať, aby som sa necítil ako totálny idiot, ktorý miluje a láska mu nie je opätovaná. Milujem ju a zomrel by som pre ňu. Ona mi vždy hovorila, že ma miluje a nedokázala sa ma zastať ani pred matkou a ani za mnou neprišla do nemocnice? To som si myslel. Myslíte, že to bolo voči mne od vás fér?!"
„Nat, lenže..."
„Jerry prestaň, zbaľte sa a vyrazíme," prešiel som popri nich a chcel byť chvíľku sám v izbe. Zazipsoval som kufor a zahľadel sa na stôl. Ležal tam Nenin list a pamätal som si z neho každé jedno slovo. Miluje ma a ja milujem ju.
„Ďakujem ti, láska," pošepkal som, list schoval pod vankúš a odišiel.
Nasadli sme do áut (ja s Jerrym a Niky do môjho, Kori s Tedom do druhého) a našiel som na mobile adresu od Bena.
„Počkať," uvažoval som, „to je starý kostol."
„Blbosť," vzal mi ho Jerry, „nepomýlil sa?"
„Neviem," pokrčil som ramenami, „uvidíme."
Vyrazili sme teda na dvadsať minútovú cestu niekde do zabudnutia, na kraj lesa a stále viac a viac sa mi zdalo, že sa vzďaľujeme civilizácií.
Toto moje prekvapenie a šok nebolo nič v porovnaní s tým, čo som uvidel, keď sme sa priblížili k dotyčnému kostolu, ktorý už dávno chátral. Na lúke vedľa sedelo asi 60 ľudí v čiernom a navzájom sa líčili.
Zaparkovali sme, vystúpil som a hľadel okolo seba ako teľa na namaľované vráta. 60 ľudí sa na nás otočilo a začali nám s úsmevom kývať.
„Rozumie tomu niekto?" otočil som sa na chalanov.
Bez slova krútili hlavami.
Kostol vyzeral akoby sto rokov nevidel človeka, bol neudržiavaný, obklopený pavučinami, proste pre mňa niečo dokonalé a pulz sa mi zrýchlil. Zrazu sa otvorili mohutné drevené dvere, popadalo trošku prachu a prešiel cez ne Ben. Ukázal nám aby sme šli za ním. Zamkli sme autá a ľudia na lúke začali pískať a tlieskať.
Vošli sme do kostola a hneď nás ovial chlad a tma. Dookola len svietili sviečky a opatrne sme kráčali chodbou k ďalším dverám, cez ktoré nás Ben previedol. Ocitli sme sa v menšej miestnosti so stoličkami, jedným stolom a jedným zrkadlom, pri ktorom svietila veľká lampa.
„Fajn," nevydržal som, chytil Bena a posadil ho na stoličku. Ja som si sadol oproti nemu na stôl, "teraz nám už konečne do riti povedz o čo ide."
„O darček."
„Ešte raz povieš slovo darček, vrazím ti."
Ben sa uškrnul: „nemyslím, že by si to urobil."
„Chceš to risknúť?"
Nahol sa, vzal si tašku a vytiahol z nej nejaké papiere. Položil ich vedľa mňa na stôl: „čítaj a uvidíš."
Vzal som si to do rúk: „čo to je?"
„To je scenár."
„Dvadsaťstranový? Nejaký krátky. Kto ho písal?"
„Písala ho Nena. A ide o scenár vášho nového videoklipu."
Prestal som listovať a vyvalil oči: „dvadsať strán o videoklipe?"
Prikývol: „je tam všetko napísané. Ešte aj čo si máte obliecť.“
„Prosím?“ pridal sa Kori.
Ben vzal jeden z papierov: „citujem, nie sú prípustné žiadne tričká len kožené bundy.“
„Aha...,“ mal som v hlave guláš, „a čo tí ľudia vonku?“
„Vaši najvernejší fanúšikovia. Včera Nena zverejnila článok, že sa dnes bude konať natáčanie videoklipu. Tu je výsledok,“ usmieval sa Ben, „aj tento kostol našla Nena, napísala scenár, vybavila mňa, kameru, prostredie, všetko,“ pozrel mi do očí, „veľmi ťa musí milovať. A ich mať rada.“
„O tom nepochybujem,“ prikývol som, „no nie vždy všetko končí rozprávkovo.“
„Neviem čo sa medzi vami pokazilo, ani to nechcem rozoberať či vyzvedať, no radím vám, aby ste túto šancu využili a užili si to naplno, pretože podľa vašej hudby, ktorú mi Nena dala na to máte,“ postavil sa, „pripravte sa a o chvíľku začíname, dobre? Tu máte ten scenár a aj pokyny na oblečenie.“

Niky:
Keď chalani odišli do áut pre kufre, premohli ma strašné výčitky svedomia. Vyšla som pred kostol a uvidela Bena pri fanúšikoch. O niečom ich informoval.
„Môžem?“ vyrušila som ich.
„Sekunda,“ povedal im a odišiel so mnou trošku bokom, „o čo ide?“
„Máš nové číslo na Nenu?“
„Mám, prečo?“

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu