„Takže to ona zbalila teba?“ spýtala som sa fascinovane a visela na každom Natovom slove.
„Áno,“ prikývol a trošku sa usmial, „robila vždy všetko po svojom, nehľadela na kritiku, užívala si život. To som na nej obdivoval. Nič ju nerozhodilo.“
Chytila som si kolena a trošku ma jeho slová zmiatli: „bola opakom mňa.“
„Bola,“ prikývol, „a napriek tomu ťa milujem rovnako ako ju.“
Prikývla som: „môžeš pokračovať,“ vyzvala som ho.
„Ukázalo sa, že chodila do vedľajšej školy. Na hotelku. Začali sme sa stretávať, brával som ju na skúšky kapely a celé leto sme trávili spoločne. Chalani si zvykli, ona si zvykla na nich a zapadla medzi nás. Postupne, ale isto. Pokiaľ šlo o vzťah, tak bola u mňa vo všetkom tá prvá. V tom čase som si aj myslel, že taktiež posledná a pravá,“ rozochvel sa mu hlas a mne naskočili zimomriavky.
„Veľmi si ju miloval. Ako to bolo s tou nehodou?“
Nat pred dvoma rokmi a niečo:
Žil som v imaginárnej bubline, kde sa mi všetko darilo. Chodil som na VŠMU, Monika študovala Anglický jazyk, bývali sme v Bratislave, kapela napredovala a všetko malo rozprávkový priebeh. Boli sme doma na Vianočných prázdninách na východe a stál som pod Monikiným oknom. Urobil som snehovú guľu a hodil ju do neho. Hneď sa otvorilo a vykukla vysmiata Monika.
„Už?“ žiarila šťastím.
„Už,“ prikývol som.
Zbehla dole s kufrom, zabuchla dvere a vášnivo sme sa na privítanie bozkávali.
„Počkaj,“ zastavil som ju, „nechajme si to na chatu.“
„Bože, tak sa teším,“ bozkala ma po tvári.
„Aj ja, miláčik,“ pohladil som ju, vzal jej kufor, naložil ho a vyrazili sme ústrety dobrodružstvu... alebo katastrofe?
Smerovali sme na Donovaly a počúvali hudbu. Snežilo, obklopovali nás stále väčšie a väčšie snehové záveje (čím bližšie sme boli cieľu) a nemohli sa dočkať.
„Čo plánuješ na chate?“ vyzvedala.
„Čo nás v tej chvíli napadne,“ odpovedal som v dobrej nálade a zabočil.
„Hmm,“ odopla si pás a položila hlavu na moje rameno, „mám istý nápad.“
„Vážne?“ smial som sa.
„Áno,“ bozkala ma na krk.
„Mon, sme na Donovaloch a pozri aká je klzká cesta. Musím dávať pozor.“
Povzdychla si a sadla si poriadne: „tak fajn...“
Stále som dával pozor, no následne som si pamätal len protiidúci kamión, strašný hluk s krikom, ktorý vystriedalo hrobové ticho. Prebrala ma vrava a hlas záchranára nado mnou. Uvedomil som si, že ma nesú na nosidlách do sanitky.
„Moja priateľka,“ povedal som, keď som si začínal uvedomovať čo sa vlastne deje.
„Pokojne ležte,“ hovoril muž nado mnou, „viete kto ste, aký je deň?“
„Kde je moja priateľka?“ opakoval som.
„Je mi to ľúto,“ odpovedal, keď som sa nedal a šokovane som pozrel do boku.
Ležala na ceste, biely sneh zafarbila kaluž krvi, telo mala doráňané a končatiny v divných polohách. Akurát ju zakrývali čiernym igelitom a rozplakal som sa. Zatvorili ma do sanitky a odvtedy som len plakal a čušal.
Nena:
Hľadela som na neho ako plače, rozpráva cez vzlyky a bolelo ma to rovnako. So slzami v očiach som si k nemu prisadla a silno ho objala.
„Nemala som sa pýtať,“ šepkala som mu do ucha, „prepáč.“
„Vo chvíli, keď bol život dokonalý, tak sa všetko posralo. Vedel som kedy robia sestričky večernú vizitu, tak som sa vkradol k liekom, schoval si štyri krabičky a uprostred noci všetko zjedol a zapil vodkou.“
„Ach Nat,“ hladila som ho po chrbte a upokojovala, „je mi to tak neskutočne ľúto. Mali ste ostať spolu.“
Prestal plakať a utrel si slzy. Trošku sa odtiahol a hľadel na mňa.
„Čo je?“ nerozumela som.
„Ty plačeš kvôli tomu, čo sa mi stalo s Monikou?“
„Samozrejme,“ tiež som si utrela slzy, „prečo?“
„Nen, kvôli tomu som s tebou nechcel chodiť, kvôli tomu som sa tak všemožne bránil vzťahu. Potom sme spolu začali chodiť, všetko bolo zrazu znesiteľné a zachránila si ma. Priznám sa ti s pravdou a ty mi tvrdíš, že ti je to ľúto a, že som mal byť s ňou napriek tomu, že ma miluješ?“
Pokrčila som ramenami: „možno toto je dôkaz mojej lásky. Radšej budem trpieť bez teba, len aby si bol šťastný. Radšej budem trpieť bez teba a znášať Lea, ako by som mala dopustiť, aby ti ublížil. Lebo si jediný človek na ktorom mi záleží.“
Jemne vzal moju ruku a pobozkal ju. Dôkladne na ňu hľadel, čo ma trošku pobavilo.
„Čo je?“ nerozumela som.
„Ja sa ťa nevzdám. Nikdy.“
„Už sme to rozoberali,“ zosmutnela som.
„Hoci to bude potajomky, hoci sa uvidíme raz za rok... jediné čo od teba chcem je, aby sme boli spolu a aby si našu lásku nezavrhovala.“
„Ale...“
Dal mi prst na ústa: „nijaké ale! Ja bez teba nebudem.“
„Leo to zistí,“ vysvetlila som zúfalo.
„Možno áno, možno nie,“ nahol sa a pobozkal ma, „nestojí to za pokus?“
„Mám o teba a chalanov s Niky veľký strach.“
Oprel si čelo o moje a hľadeli sme si do očí: „nemusia to vedieť.“
„Tajili by sme to?“ zaujímala som sa.
„Nen, budeš tiež úprimná a povieš mi pravdu?“
„O čom?“
„Ubližuje ti Leo aj fyzicky?“
A bolo to tu. Ostala som na neho pozerať ako idiot, no úprimnosť bola v tejto chvíli namieste.
„Ako to vieš?“
Postavil sa a druhýkrát sa poriadne napil.
„Všimol si si modriny?“ hádala som.
„Ako môžeš byť taká sprostá, že dopustíš, aby ťa niekto mlátil?!“
„Sprostá?“ zopakovala som ho.
„Takého človeka treba opľuť a nie vedľa neho spávať!“
„Pokiaľ si toto o mne myslíš, tak si nemáme čo povedať,“ vzala som stoličku a postavila ju pod okno. Otvorila som ho.
„Odchádzaš?“ neveril.
„Áno, je ráno a ty si debil,“ preliezla som cez neho vonku.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár