„Nepodarilo sa ti to,“ pozrela na mňa Niky.
„Som tu omylom,“ vysvetľovala som.
„Nemyslím si. Usmievala si sa.“
„Na Bieberovi sa nedá nesmiať.“
Napriek vtipu ostala vážna: „Nen, chcem sa ti ospravedlniť za to, čo sa stalo v nemocnici.“
„Nerieš to. Chápala som ťa a stále ti rozumiem. Ja by som urobila to isté a práve kvôli tomu chráneniu s Benom nepoviete, že som tu bola,“ prosila som ich.
„A neprišla si náhodou kvôli tomu, aby si videla Nata?“ spýtal sa Ben.
„Možno...“
„Ser na Lea a choď za Natom,“ radila Niky.
„Nič nie je také jednoduché,“ konštatovala som, „musím ísť kým sa Leo nevráti domov.“
Niky s Benom len stáli a pozorovali ma. Akoby nechávali na mňa sa rozhodnúť. Otočila som sa a kráčala preč. To, že sa Leovi mstili nebolo nič v porovnaní s tým, čo by urobil, kebyže príde na to, že sa s nimi dokonca aj stretávam. Rýchlo som sa ponáhľala na parkovisko a vytiahla kľúče. Našla som auto na tmavom parkovisku a otvorila ho. Chytila som kľučku, keď ma zrazu niekto zozadu pritlačil o auto.
„Au!“ udrela som sa o okno.
Dotyčný mi chytil vlasy a potiahol.
„Nevaroval som ťa dostatočne?“ šepkal mi zozadu do ucha Leo a cítila som na krku jeho dych.
Zatvorila som oči od bolesti: „nič sa nestalo.“
„To ti mám akože veriť? Klameš, vysmievaš sa mi a stretávaš sa s úplnými nulami.“
„Stretávať sa s nulami je tvoja parketa,“ odpapuľovala som mu.
Otočil ma tvárou k sebe: „vážne si povedala to, čo si povedala?“
„Áno,“ prikývla som, „keď som Nata prvýkrát stretla, priznávam, že som mala zmiešaný prvý dojem. Časom som zistila, že je dobrosrdečný ako med. Z teba som naopak mala dokonalý prvý dojem a vykľulo sa z teba nechutné, násilnícke hovedo.“
Po stýkrát mi dal poriadnu facku. Zosunula som sa na zem a dokonca do mňa kopol. To bolo pre zmenu prvýkrát. Od bolesti som ani neplakala, len sa snažila nadobudnúť dych, ktorý mi vybil.
„Okamžite ju nechaj!“ skríkol niekto a zaregistrovala som, ako ho odo mňa Niky odtiahla.
„Maličká, to je medzi mnou a ňou.“
„Nie!“ postavila sa pred neho, „čo sa stane Nen akoby sa stalo aj nám.“
Zrejme ho jej slova nahnevali, lebo do nej tiež strčil, odrazila sa od kapoty auta a dopadla vedľa mňa.
„Ty asi vážne chceš po papuli,“ dobehol k nemu Jerry, „mojej snúbenice sa viac nedotkneš.“
„Povedal kto?“ vysmieval sa mu Leo.
„Povedali sme my,“ pridali sa k Jerrymu Ted a Kori.
„Si v poriadku?“ kľakol si ku mne vystrašený Nat a odhrnul mi vlasy z tváre.
„Ťažko sa mi dýcha,“ priznala som. Pomohol mi sa posadiť a napriek bolesti som sa snažila dýchať.
„Postráž ju,“ poprosil Niky, ktorá sa medzitým pozbierala zo zeme a počúvla ho. Držala ma a uisťovala sa, že som v rámci možností v poriadku.
Nat sa narovnal a chytil Jerryho za rameno.
„Nechaj to na mňa,“ presviedčal ho a tak chalani ustúpili.
„Chceš sa hrať na hrdinu?“ doberal si ho Leo.
„Nie,“ krútil hlavou Nat, „teraz ti poviem čo sa stane. Vezmem Nenu, odídeme a ty odporný hajzel sa s tým zmieriš, jasné?“
„Ty si asi vážne neuvedomuješ kto som a čoho všetkého som schopný. Všetci štyria mi pijete krv a nenechám to len tak.“
„Je nám fuk čo spravíš. Netrhá nám to žily. Pointa je, že Nenu od teba beriem preč,“ vysvetľoval mu Nat pokojným hlasom.
„Prečo myslíš, že ti to dovolím?“
Podišiel k nemu a chytil ho za zápästie, „lebo ak sa ešte raz dotkneš mojej priateľky alebo sestry, prisahám, že ťa ani na traumatológií nedajú dokopy.“
„Naozaj?“ usmial Natovi do tváre, „povedz mi, aké to tam je? S traumatológiou máš skúsenosti aj vďaka mne.“
Nat mu vrazil, Leo mu to vrátil a začali sa mlátiť hlava-nehlava. Nestíhala som to ani sledovať, no každopádne mal Nat navrch. Leo bol zvyknutý, že za neho všetko robia iní. Vrazil Natovi do sánky, ten sa trošku ohol a chytil si peru. Netuším čo sa následne zomlelo, len od Lea Jerry, Kori a Ted ustúpili o ďalšie dva kroky. Keď som uvidela v Leovej ruke vo svetle lámp lesknúcu sa pištoľ, zatajil sa mi dych ešte viac.
„Nat!“ vystrašene som sa postavila so šokovaným výrazom, no Nat zachoval pokoj, vykrútil Leovi ruku a ten vystrelil do zeme. Až som nadskočila od toho zvuku a celá bledá stála s otvorenými ústami. Pripadala som si akoby sa mi to len snívalo, akoby to bol film, akoby sa to dialo mimo mňa a ja som bola len divák. Uvedomila som si pravdu až keď na celú ulicu hučali policajné húkačky a objavilo sa pri nás strašne veľa ľudí.
„Slečna,“ oslovil ma jeden zo záchranárov a mával mi pred očami, „vnímate ma?“
Neodpovedala som, pozorovala ako Lea policajti spacifikovali, Nat im podal Leovu pištoľ a pozrel na mňa. Prešla som popri záchranárovi, potom sa rozbehla za Natom a s plačom ho pobozkala.
„Už je dobre,“ objal ma a hladil po chrbte, „všetko je dobre.“
„Buď so mnou. Nikdy ma neopúšťaj,“ nariekala som.
„Nikdy v živote ťa neopustím. Viac sa ťa nedotkne,“ pobozkal ma na líce a tiež mal v očiach slzy, „si v bezpečí.“
Keď som počúvala jeho hlas, tep srdca a cítila jeho vôňu, ktorá mi bola tak dobre známa, premohla ma bolesť z celého obdobia s Leom a psychicky som sa zrútila. Plakala som, plakala a plakala.
Policajti sa nás všetkých začali vypytovať čo sa dialo, opisovali sme im udalosti krok po kroku a nakoniec vzali Lea na policajnú stanicu.
Dozvedela som sa, že políciu aj záchranárov zavolal Ben, ktorý obďaleč pozoroval celú situáciu a brali ho ako hlavného svedka. Nat trval na tom, aby ma záchranári prezreli. Skonštatovali, že mi nič nie je a podali mi nejaké lieky na upokojenie. Naopak na moje naliehanie ošetrili Natove škrabance a rozhryznutú peru.
Nasadli sme do auta, zatvorila som oči a oprela hlavu o bočné okno. Neviem čím to bolo, možno tabletkami, ktoré mi dali v sanitke na upokojenie, no v tom okamihu som nevedela o svete.
Zobudila som sa až na vonkajšie zvuky o niekoľko hodín neskôr. Otvorila som oči a zbadala, že som v Natovej posteli a on leží vedľa mňa. Boli sme zatvorení v jeho izbe, tak mne známej aj po toľkých mesiacoch odlúčenia. Zahľadela som sa na neho a spomínala na včerajší večer. Pohľadom som zastavila na jeho rane na pere a prišlo mi to ľúto. Nechcela som ho zobudiť, tak som k nemu opatrne pritúlila, tvár mala čo najbližšie k jeho a potrebovala som naďalej cítiť jeho prítomnosť. Opäť som zaspala ale tento krát nie kvôli liekom. Po dlhých mesiacoch som sa konečne cítila v bezpečí a riadila sa vlastnej vôle.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár