„Au!“ chytila som sa za bok a odhrnula si tričko. Uvidela som velikánsku modrinu.
Pokrútila som hlavou a nerozumela, prečo som to všetko nechala zájsť až tak ďaleko.
Napravila som tričko, chytila kľučku dverí a vykročila na chodbu. Hlasy zosilneli a kráčala som za nimi do kuchyne.
Ted, Kori a Jerry sedeli pri stole, na ktorom boli šálky s kávou a muffiny. Nat sedel na linke, Niky stála chrbtom ku mne a keď som sa objavila vo dverách, stíchli.
„Dobré ránko, hovoríte o mne?“ vycítila som.
„Ahoj,“ odzdravili zmetene.
„Konečne si vstala,“ usmiala sa Niky a z celej sily ma objala, „ako sa mi máš?“
Zatvorila som oči: „dobre, len ma bolí bok, au.“
„Prepáč,“ rýchlo ma pustila.
Chytila som si ho: „to skôr ja by som sa mala spýtať teba ako sa máš.“
„Ja mám hrošiu kožu, zvládnem to,“ usmiala sa, „myslela som, že ťa pôjdem zobudiť. O pol hodiny máme byť na polícií.“
„Čo? Veď ste im včera všetko povedali,“ nechápala som.
„Potrebujú oficiálnu výpoveď,“ vysvetlil Nat a zišiel z linky, „dúfam, že nie si proti.“
„Nie,“ pokrútila som hlavou, „keď sa dotkol Niky a teba skoro zastrelil, všetko sa zmenilo a chcem ho zničiť.“
Pohladil ma jemne po líci: „a nevrátiš sa k nemu?“
Oči sa mi naplnili slzami a opäť som krútila hlavou: „prosím, nevyhoďte ma.“
Síce som sa odhodlala od Lea odísť, no nevedela som si predstaviť následky a to, ako teraz budem žiť. Bola som napriek všetkému zvyknutá na honosný štýl života, na prispôsobovanie sa, ale žiť podľa seba? Cítila som sa stratená. Čo auto? Čo peniaze? Čo jedlo? Všetko som mala buď od rodičov alebo od Lea.
„Neboj,“ upokojoval ma Nat a pobozkal, „všetko bude tak, ako to vždy malo byť.“
„Čo teraz nastane?“ bála som sa.
„Niečo lepšie.“
Presvedčil ma, že má v konečnom dôsledku pravdu. Čo horšie sa mi mohlo stať? Už nič. Pri Leovi by ma čakala už len smrť.
„Pripravila som ti svoje oblečenie,“ prihovorila sa Niky a až vtedy som si uvedomila, že niečo držala v rukách, „snáď ti bude dobré.“
Vzala som si ho do rúk (čierne leginy a blúzka) a naskočili mi zimomriavky. Pozrela som na zvyšných chalanov a rozhodla sa niečo povedať.
„Pozrite,“ povzdychla som si, „ja viem, že ste ma vnímali ako kravu a odpornú suku, keď sme sa s Natom rozišli. Mali ste na to plné právo a zaslúžila som si to. No vedzte, že som to nikdy nechcela urobiť úmyselne, bolelo ma to ešte viac ako vás a robila som to preto, lebo som nechcela, aby vám Leo ublížil. To, že ubližoval mne som zniesla, no čo sa týka vás, tak ste si to nezaslúžili. Nikdy som vás neprestala ľúbiť, každý deň som myslela na všetkých z vás a paradoxne vás mám oveľa radšej ako svoju pokrvnú rodinu. Ešte raz prepáčte, dúfam, že mi odpustíte, aj keď si to nezaslúžim a prisahám vám, že viac vás nesklamem a neublížim nikomu.“
„Nen,“ chytila sa za srdce dojatá Niky, „adoptovali sme si ťa a to platí. Obdobie kedy sme nevedeli pravdu sme dávno vyškrtli.“
„Presne tak,“ potvrdil Kori a postavil sa, „teraz navrhujem skupinové objatie.“
„Áno!“ vykríkla Niky a všetci piati ma naraz objali.
Slzy sa mi vrátili a v tom okamihu som vedela, že som urobila najsprávnejšie rozhodnutie v mojom živote.
Na deviatu sme nabehli na políciu a trošku som znervóznela. Pôsobilo to na mňa autoritatívne a zneistela som.
„Pokoj,“ šepkal mi Nat a stisol mi ruku silnejšie na znak podpory. Prikývla som a ohlásili sme sa u vysokej policajtky na recepcii. Poslala nás posadiť sa k dverám číslo štyri. Sadli sme si na lavičku a čakali. Po pár minútach z dverí číslo štyri vyšiel Ben. Ostali sme zaskočení a nenachádzali slová.
„Ahojte,“ zastal pred nami, „dúfam, že toho chu*a odsúdia.“
„Aj ja,“ prikývla som, „tiež si bol vypovedať?“
„Áno, aj,“ zohol sa ku mne, „Leo sa z toho nedostane.“
„To znie akoby si na neho niečo mal,“ pýtal sa Kori.
„Aj mám,“ usmial sa, „Nen, teraz len nesmieš cúvnuť, dobre? Neboj sa ho.“
„Čo na neho máš?“ nevydržala som.
„Povedzme, že keď som natáčal koncert na kameru, tak som ju nechal zapnutú aj keď sme sa ponáhľali za tebou na parkovisko.“
Vyvalila som na neho oči: „ty si to natočil?“
„Ticho,“ upozornil ma a dal si prst na pery.
Ozvalo sa kroky a periférne som zaregistrovala nejakú osobu. Stretli sa nám pohľady, zastavil sa mi dych a určite som zbledla. Prešiel okolo nás akoby nič a vošiel do miestnosti číslo 5.
„Čo je?“ nerozumel Nat.
„To bol dekan, Leov otec,“ odpovedala som.
„Ten ulízaný debil?“ opýtal sa Jerry.
Prikývla som a ešte viac znervóznela. Kori zapískal.
Naskočili mi zimomriavky: „on ho z toho vyseká.“
„Nemôže vyvrátiť to čo sa stalo,“ vysvetľoval mi Nat.
„Ja neviem... mám zlé tušenie.“
Nestihli mi protirečiť, lebo sa otvorili dvere číslo štyri a vyšiel nízky, vystrihaný policajt.
„Slečna Orntová?“ opýtal sa zdvorilo.
„Áno,“ prikývla som a nasledovala ho do miestnosti.
Nastali dve hodiny výpovede. Bolo to hrozné a musela som spomínať na každý detail. Policajt všetko zapisoval a nakoniec ma zabil informáciou, že musím ísť k lekárovi.
„Prosím?“ nadvihla som obočie.
„Musí zdokumentovať ublíženie na zdraví a týranie.“
Pomrvila som sa na mieste: „to nemyslíte vážne.“
„Myslím,“ podal mi vizitku lekára, „potrebujeme dôkazy. Nemusím vám opakovať proti komu stojíte.“
„Nemusíte,“ postavila som sa, podpísala výpoveď a odišla na chodbu. Zhlboka som predychávala.
„Deje sa niečo?“ podišiel ku mne Nat.
„Musím ísť k doktorovi,“ oznámila som.
„A problém je?“ nerozumel mi.
„Že ma bude prezerať.“
Zaskočený otvoril ústa: „keď to musí byť. Láska, budem s tebou.“
Chytila som si ramená: „naozaj?“
Žiarivo sa na mňa usmial a pohladil ma jemne, láskavo po líci.
Nat:
Policajt mi dovolil vypovedať ako poslednému, takže som mal čas ísť s Nenou za daným doktorom. Zaparkovali sme pred veľkou budovou, vystúpili a našli na dlhej chodbe ordináciu posudkového lekára. Sadli sme na lavičku, vedľa bola detská ambulancia, pred ktorou som hľadel na automaty so sladkosťami a detskými blbosťami. V tom momente som ešte netušil čo nastane. Lekár nás zavolal dnu a najskôr Nenu posadil na lehatko. Sadol som si vedľa nej, držal ju za ruku a cítil som, ako sa trasie.
„Takže,“ pritiahol si k nám stoličku plnoštíhly, starý a plešatý lekár.
Nena si pozerala na kolena a opisovala veci, ktoré jej Leo vystrájal. V stotine sekundy ma odhodlanie opustilo a kolena mi slabli. Mozog mi postupne vypínal a každé slovo ma imaginárne fackalo. Hádzanie na gauč, o stenu, na zem, rozbíjanie vecí, údery a skutočné facky.
„Dobre, môžete sa vyzliecť,“ prikázal jej bez ohľaduplnosti a s Nenou sme si vymenili pohľady. Tak sa vyzliekla do spodného pradla a doktor začal fotiť modriny a škrabance.
„Dýchaj, dýchaj, dýchaj,“ opakoval som si v mysli a napriek tomu, že som nechcel, pohľad mi padol na jej telo. Bodalo mi to do srdca, pľúca prestali pracovať a keď sme konečne s fotkami a papiermi opustili ordináciu, nevydržal som to.
„Odskočím si na wc,“ pustil som jej ruku a zatvoril sa na toalete. Oprel som sa o stenu, zatvoril oči a upokojoval sa. Nepomáhalo. Otočil som sa a rukou búchal do steny. Potom som sa oprel rukami o umývadlo a pozrel do zrkadla. Uvedomil som si, že plačem, že mám roztečené linky a ani som to nevnímal.
„Ako sa to tak mohlo posrať?“ šepkal som si do zrkadla, „ako si to mohol dopustiť? Bože, ak existuješ, poriadne si ma nasral a skončil som s tebou doživotne.“
Zapol som vodu, umýval si čierne líca a znova pozrel do zrkadla. Preľakol som sa. Uvidel som Nenu, ktorá stála celá bledá za mnou.
„Čo sa deje?“ nechápala zmetene.
Otočil som sa: „ja...“
„Zhnusila som sa ti?“ vysvetlila si.
„Nie!“ chytil som ju za ruku, „chcel som ti byť oporou, no bolí ma to.“
„Teba to bolí?“ odtiahla ruku, „a čo mňa?!“
„Sedem mesiacov si všetko tomu chu*ovi tolerovala!“
„Práve preto by si to nemal riešiť a byť oporou! Kvôli tým mesiacom! Moji rodičia, právo a nakoniec Leo je štýl života, ktorým som žila od narodenia! Od narodenia som vedela, že môj život bude vyzerať takto. Nič iné som nepoznala, nič som neriešila. Právo, prachy, dokonalý zazobaný manžel. Potom prídeš ty, ukážeš mi, že v živote existuje aj láska a šťastie. Dvadsať rokov života som hodila za hlavu a jediné prečo ráno vstávam, prečo dýcham, prečo sa dokážem usmiať si ty. A ak si si to doteraz neuvedomil, bojujem za našu lásku.“
Prestal som sa chvieť, hnev ma opustil, znova som začal normálne dýchať a dojala ma presne tak, ako to vedela len moja najväčšia a jediná láska.
„Láska,“ vzal som ju do náručia, „prepáč. Len toho bolo na mňa veľa a nevedel som to stráviť. Ale už som tu pre teba a nikto ti viac neublíži.“
Pozrela mi do tváre a pobozkala ma: „si zmysel môjho života a jediné čo chcem, je byť s tebou a žiť svoj život.“
Pustil som ju a rýchlo odišiel z toalety. Vytiahol som peňaženku, našiel drobné a hádzal ich do automatu.
„Ty si robíš srandu?“ dotknuto na mňa vyskočila Nena, „prerušíš krásne vyznanie kvôli sladkosti?!“
„No...,“ usmial som sa na ňu.
Prekrížila si ruky na hrudi: „nahneval si ma.“
„Uvidíme či ti to ostane,“ otvoril som sladkosť, postavil sa pred ňu, kľakol si na jedno koleno a ukázal velikánsky, červený, cukrový prsteň, „vezmeš si ma?“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár