„Chcem počuť tvoju odpoveď.“
„Prestaň si robiť žarty,“ chytila ma za ramená a zdvíhala zo zeme, „nie je to vtipné.“
„Ani sa o to nesnažím,“ usmieval som sa.
„Nat, pozerajú na nás,“ šepkala mi nahnevane. Obzrel som sa. Pred vedľajšou ambulanciou stáli dve mamičky s deťmi a nespúšťali z nás oči.
„Super,“ postavil som sa a došiel k nim, „môžem jednu otázku?“
„Nech sa páči,“ súhlasili vykoľajene.
Ukázal som na Nenu: „má si ma tá krásna slečna vziať?“
„Nat,“ chytila mi ústa, „ticho!“
„Slečna, toto je to najromantickejšie, čo som kedy videla,“ zareagovala jedna z mamičiek.
„On len žartuje,“ hovorila Nena s istotou.
Krútil som hlavou. Myslel som to smrteľne vážne.
„Ľúbite ho?“ opýtala sa druhá.
„Samozrejme,“ povzdychla si Nena.
„Tak potom povedzte áno, lebo sa mi nezdá, žeby žartoval,“ usmievala sa prvá.
Nena mi pustila ústa a podozrievavo hľadela do očí: „naozaj?“
„Nech sa prepadnem ak to nemyslím vážne,“ kľakol som si a druhýkrát jej ukázal prsteň, „vydáš sa za mňa?“
„Preboha,“ zakryla si tvár rukami a rozvzlykala sa, „ty si blázon.“
„S tým rizikom budeš musieť žiť do konca nášho spoločného života.“
Dala ruky preč a usmievala sa na mňa cez zaslzenú tvár: „áno.“
Nasadil som jej prsteň na prstenník, tiež si kľakla a objala ma.
„Veľmi ťa milujem,“ šepkala mi a ďalej plakala.
„Už neplač. Ochutnaj prsteň,“ snažil som sa ju rozveseliť ešte viac. Odtiahla sa, usmiala, utrela si slzy a s úsmevom olizla sladký prsteň. Potom dala mne a sladko sme sa bozkávali kľačiac na chodbe ambulantnej čakárne.
Nena:
Napriek všetkému to bol pre mňa ten najšťastnejší deň na svete. S Natom sme sa usmievali ako dve dokonalé hrdličky a to, čo sa udialo v ambulancii, sa akoby vymazalo. Zmizlo. Vrátili sme sa na stanicu, Ted, Kori, Jerry a Niky mali po všetkom, na rade bolo len doložiť dôkazy od lekára a Natova výpoveď. Sedela som na chodbe vedľa Niky, hlavu mala opretú o stenu a hľadela na strop. Dookola som si premietala naše zasnúbenie a usmievala sa.
„Čo ti je?“ všimla si Niky.
„Nič,“ krútila som hlavou.
„Nen, poznám ťa.“
Zahľadela som sa na prsteň na ruke: „nemôžem ti to zatiaľ povedať.“
„Prečo?“ nerozumela.
„Ide o prekvapko.“
Prisadla si bližšie: „aké?“
„To je prekvapenie,“ zopakovala som.
Prevrátila očami: „aspoň si mohla doniesť prsteň aj mne. Dala by som si niečo sladké.“
„Nemohla,“ usmiala som sa, „kúpil mi ho Nat.“
„Suchári,“ prevrátila očami, „na sestru nemyslí.“
„No keď myslíš,“ hrala som sa s prsteňom.
Záležitosti s políciou skončili poradením sa s našim právnikom. Našťastie bol normálny, dali sme si poradiť a o štvrtej poobede odišli. Kori, Jerry, Ted a Niky nastúpili do Koriho auta, ja s Natom do Natovho a vybrali sme sa do Leovho bytu. Chcela som si zbaliť veci a viac tam nevstúpiť.
„Cítiš sa dobre?“ spýtal sa ma Nat popri šoférovaní.
„Áno. Niky niečo tuší,“ oznámila som mu.
„Nevadí. Zatiaľ to budeme tajiť, kým sa všetko neupokojí.“
Prikývla som, usmiala sa a chytila ho za ruku, ktorú mal na riadiacej páke. Tiež sa mu zdvihli kútiky úst a na chvíľočku sa na mňa pozrel.
„Som šťastná. A prestala som sa báť toho, čo nastane.“
„Nemyslí na obavy. Obáv a strachu bolo dosť,“ chytil mi ruku on a stisol ju. Áno... tak to malo byť od začiatku.
Zaparkoval auto na parkovisku pred panelákom a vystúpili sme. Odhodlane som vytiahla kľúče z vrecka a odomkla vchodové dvere. Vyviezli sme sa výťahom, viedla som nás k bytu a znovu odomkla. Pokojne sme vošli a vtom som stuhla. Prekvapila ma vrava z obývačky.
„Niekto tu je?“ spýtal sa rovnako zmetene Nat.
Nadýchla som sa a vkročila do miestnosti. Naskytol sa mi obrázok ako zo zlého sna. Na sedačke sedeli moji rodičia a Leov otec.
„Ehm... čo tu robíte?“ nevydržala som.
Mama sa postavila a prudko ku mne došla s kamenným výrazom: „čo tu my robíme?! A čo tu robí toto indivíduum?!“ ukázala na Nata vedľa mňa.
„Prosím?“ ohradil sa Nat.
„Dobre si počul!“ vykríkla na neho vytočene, „necháš našu dcéru na pokoji!“
„Po prvé, už minule som vám povedal, že sme si nepotykali. Po druhé, vašu dcéru na pokoji nenechám, lebo si berie veci a odchádza.“
Vrátila pohľad na mňa: „čo to ten chudák povedal?“
„Mami,“ mala som toho dosť, „Nata milujem a je mi jedno, čo na to s otcom poviete. Odchádzam, lebo Lea nemôžem ani cítiť. Celý čas mi ubližoval, vyhrážal sa, včera ma dokopal a Nata skoro zastrelil.“
Dala si ruky v bok: „stiahneš to obvinenie, zaplatíme za Lea kauciu a všetko bude ako predtým.“
„Mama,“ upozornila som ju, „nič z toho neurobím!“
„Veď ťa vyhodia zo školy! To si chceš vážne pokaziť život s týmto šašom a na úbohej VŠMU?! Oni nikdy nebudú na úrovni!“
„Na úrovni?!“ vykríkla som prehnane, „a čo je podľa teba úroveň?! Toto?!“ odhrnula som si tričko a ukázala velikánsku modrinu a škrabance, „Leo je psychopat. Alebo je úroveň to, že otec noci trávi so sekretárkou?!“
Mama sa šokovane nafúkla: „čo si to dovoľuješ?!“
„Prestaň dobre? Ty pre zmenu spávaš so Šimonom, jeho kamarátom. Ale hráte sa na dokonalú rodinku, zaťahujete ma do svojho skazeného sveta, no ja ten váš svet zvysoka bozam.“
Toto už nevydržala a poriadnu mi vlepila. Nat ma hneď odsunul a postavil sa medzi nás.
„Upokojíme sa, dobre?“ prihovoril sa mame Nat, „jediné, čo s Nenou...teda Máriou chceme je, aby ste ju rešpektovali takú aká je. Aby ste ju do ničoho netlačili. Sme spolu, ľúbime sa a teraz sa odsťahuje ku mne.“
Mama na jeho slova nereagovala, akoby bol vzduch, otočila sa a odišla na balkón. Na moje prekvapenie sa na sedačke oprel Leov otec.
„Mária, týmto ti oznamujem, že si na práve skončila. Všade...“
Napriek všetkému som sa ironicky rozosmiala: „rovnako ako zvysoka bozam váš svet, bozam aj právo.“
„Naozaj?“ rovnako ironicky sa usmial otec, „vydedili sme ťa a niečo ťa čaká v izbe.“
Nadvihla som obočie so zatajeným dychom, viac nič nepovedala a odišla do svojej spálne. Celá izba bola zaprataná kuframi a krabicami. Oprela som sa o zárubňu a chytila Nata za ruku.
„Oni ťa už zbalili?“ hádal.
„Oni ma vyhodili zo svojho domu,“ vysvetlila som realitu a po lícach sa mi rozkotúľali slzy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár