Nena:
„Dobrý deň,“ pozdravila som učiteľku v škôlke a pohľadom v skupinke detí hľadala dvojičky.
„Dobrý deň. Dorotka a James sa hrajú v domčeku,“ kývla smerom k nemu.
„Ďakujem,“ usmiala som sa a zamierila si to k detskému domčeku v rohu miestnosti. Kľakla som si a nakukla dnu. Obidvaja tam sedeli a hrali sa s kockami.
„Ahojte,“ pozdravila som ich.
„Mamka!“ potešili sa,“ stihla si? Babka neprišla?“
„Neprišla,“ vyliezla som a obidvaja za mnou,“ babka ma dnes voľno,“ chytila som ich za rúčky.
„Ideme domov?“ spýtal sa James.
„Áno.“
Spoločne sme sa rozlúčili s učiteľkou, pomohla som im prezuť sa, obliecť sa a mohli sme po pripútaní vyraziť domov. Doma sme boli za desať minút a posadila som si ich do obývačky na gauč.
„Potrebujem sa s vami súrne porozprávať. Môže byť?“
Obidvaja naraz prikývli.
„Viete byť poslušní?“ začala som zľahka.
„My sme vždy poslušní,“ povedala Dorotka.
„To áno,“ usmiala som sa,“ a preto mám pre vás jedno prekvapenie. Ale nesmie sa to dozvedieť babka dobre?“
„Prečo?“ nerozumeli.
„Sú veci, ktoré by ste zatiaľ nevedeli pochopiť. Dokážete si zazipsovať pusu a nepovedať babke nič?“
Prikývli a imaginárne si zazipsovali pusy.
„Super,“ spokojne som sa usmievala,“ tak vám môžem povedať o aké prekvapko ide,“ nadýchla som sa,“ dnes pôjdeme za vaším ockom.“
„Povedala si, že je chorý, že je v nemocnici,“ hľadela na mňa Dorotka.
„Vrátil sa. A chce vás vidieť.“
Dorotka zoskočila z gauča: „ocko sa vrátil?“ opakovala.
„Áno.“
Celá tvár sa jej rozžiarila, podala mi bábiku z rúk a rozbehla sa preč.
„Dorotka kam ideš?“ ponáhľala som sa za ňou.
„Mami..,“ zatvárila sa akoby som bola mimo,“ musím si vybrať šatky.“
Skoro som sa rozosmiala, no udržala som sa: „samozrejme. Niečo pohľadaj. O chvíľku som pri tebe.“
Dala som si na ich výzore záležať. Na druhej strane u Dorotky som ani nemusela, lebo sama chcela vyzerať výnimočne. O piatej sme stáli pred dverami bytu a zohla som sa k deťom.
„Pamätajte... starkej ani muk, dobre?“
„Zdržiavaš nás,“ karhal ma James.
„Fajn,“ narovnala som sa a zazvonila na zvonček. Počula som buchot a otvorili sa dvere. Usmial sa na nás Max.
„Ahojte,“ pozdravil.
„Ahoj,“ odzdravila som a deti ticho stáli vedľa mňa a držali sa ma ako kliešte.
Samozrejme, že si to Max všimol no nevyviedlo ho to z pokoja.
Trošku sa k nim nahol s barlami: „vyrástli ste.“
„Už si nás videl?“ spýtal sa nesmelo James.
„Videl. Ale mali ste takéto drobné nožičky a ručičky,“ ukázal prstami. Dorotka sa trošku rozosmiala no schovávala sa za bábikou.
„A Dorotka,“ využil to,“ máš prekrásne šatôčky. Krémová ti pristane.“
„Ďakujem,“ usmiala sa a pustila ma,“ ale toto je vanilková farba.“
„Jasné, prepáč,“ zatváril sa akoby umieral,“ odpustite princezná. Bude mi cťou ak vkročíte do môjho skromného bytu.“
Rozbehla sa dnu. James sa zrejme tiež osmelil, lebo ju nasledoval.
„Očividne ti začiatok vyšiel,“ neodpustila som si.
„Dúfam,“ pustil ma dnu,“ a som ti vďačný za to, že mi dávaš šancu.“
„Posledná. Poser si to u nich a nepraj si ma,“ položila som kabelku a ponáhľala sa za deťmi. Päťizbový byt bol veľký a moderne zariadený. Na každom mieste ležala nejaká elektronika. Absolútne nič sa nezmenilo od čias, keď som s Maxom ešte nežila, ale ho navštevovala u neho a jeho kamošov.
„Je niekto hladný?“ prišiel k nám Max.
„Áno!“ kričali a skákali deti.
„Pomôžem ti,“ ponúkla som sa,“ a vy dvaja sa správajte slušne. Ak niečo rozbijete, budem sa hnevať.“
Kuchyňa bola tak isto moderne a elektronicky vybavená. Vytiahla som taniere a naberala kamaróny.
„Ako vieš kde čo je?“ spýtal sa prekvapene Max.
„Výhoda u IT technikov je taká, že neznášajú zmeny. Nič ste nezmenili.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár