„Majú aj tvoje geniálne gény. Prejaviť sa to muselo,“ vyťahovala som vidličky.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ nalieval vodu do pohárov.
„No?“
„Čo presne si im povedala, keď sa na mňa pýtali?“
„Pravdu,“ položila som taniere na stôl,“ že si chorý a musel si ísť do nemocnice aby ťa lekári vyliečili.“
„Nič viac? Nič o tom, čo som spravil? Že som idiot?“
„Nie. Možno som tajne dúfala, že si usporiadaš život a všetko sa vráti,“ pokrčila som ramenami.
„Nen, mala si právo ma totálne potopiť.“
„Ja viem. Ale komu by to pomohlo? Deťom vôbec,“ priznala som jednoducho,“ deti večera!“
Poslušne docupitali a posadali si na stoličky. S Maxom sme si tiež prisadli.
„Dobrú chuť,“ popriala som a jedli sme. Maxovi sa zase raz makaróny podarili. Hneď som si spomenula, prečo som ich tak veľmi milovala. Deťom tiež chutilo a Maxovi sa to očividne páčilo.
„Ty bývaš sám?“ spýtal sa ho James.
„Nie. S kamarátkou a kamarátom,“ vysvetlil.
„Ale rodičia a deti žijú vždy spolu v jednom dome alebo byte,“ zapojila sa Dorotka.
„Áno, ale toto je zložitá situácia,“ položil vidličku,“ vieš princezná stali sa nejaké veci, ktoré sa prv musia prepáčiť a s maminkou musíme k sebe znovu nájsť dôveru.“
„Takže stále nebudeš s nami?“ vysvetlil si James.
„Nebojte sa. Počas toho, ako sa to bude diať, tak sa vás nevzdám. Budeme sa stretávať a ak mamka dovolí, vezmem si vás aj na víkend.“
Raketovo dvojičky pozreli na mňa.
„Teraz sme tu kvôli večeri. Myslím, že pre začiatok to stačí. Uvidíme časom,“ chcela som na to ísť pomaly.
„Dobre,“ prikývli.
Po večeri sa dvojičky osmelili úplne, prestali sa Maxa hanbiť a vrcholom ich prejavu bolo, keď dostali od Maxa darčeky. Dorotka plyšového poníka a vlasmi na česanie a James lietadielko na ovládanie.
„Pekné?“ spýtala sa ma Dorotka, keď urobila Dori vrkoč (hneď poníka pomenovala).
„Samozrejme.“
„Ukážem ti ako sa ovláda,“ hovoril Max Jamesovi a posadil si ho na koleno zdravej nohy. Dal mu do ruky ovládanie lietadielka a pomáhal mu s riadením. Bol nadšený a fascinujúco sledoval lietadielko. Po chvíli mu Max pustil ruky a malý pomaly ani nedýchal.
„Ide ti to super,“ chválil ho Max,“ môžeme ho potom niekedy vyskúšať v parku.“
„mamka, ja budem v parku ovládať lietadlo,“ hovoril fascinovane.
„To som rada. Ale ani od jedného z vás som nepočula, aby ste poďakovali za darčeky.“
Prestali sa hrať a skočili na Maxa sediaceho na gauči: „ďakujemeee!!!“ smiali sa.
„Nemáte za čo,“ tiež sa smial Max.
O pár týždňov:
Max:
Kráčal som dole schodmi nemocničnej budovy, keď som zbadal Nenu ako zamyslene šľape hore.
„Ahoj,“ žiarivo som sa usmial.
„Ahoj,“ prekvapene zastala.
„Si v práci?“
„Áno. Predpokladám, že ty máš rehabilitáciu.“
Prikývol som: „a v rámci nej tiež chodím po schodoch.“
„Noha v pohode?“
„Dá sa to. Dorotka mi včera v parku povedala, že máš mamu na víkend preč.“
„Áno. Dnes budú musieť byť trošku dlhšie v škôlke. Nemá po nich kto ísť.“
„Aha,“ pochopil som,“ ak chceš, zájdem po nich a odveziem k tebe domov. Budem s nimi. Aj tak som sa ťa chcel spýtať, či ich nemôžem vidieť.“
Zamyslela sa: „to by si spravil?“
„Veľmi rád,“ prikývol som.
„Tak... dobre,“ vytiahla kľúče a jeden mi dala,“ ďakujem.“
„Za máličko. Tak ťa nebudem zdržiavať keď sa ponáhľaš. Uvidíme sa u teba.“
„Uvidíme sa,“ zopakovala po mne a ďalej sa ponáhľala po schodoch hore.
Keď som o druhej prišiel po dvojičky, výskali šťastím. Za posledné týždne som s nimi trávil aspoň chvíľku každý deň a čo ma tešilo najviac, obľúbili si ma. Boli pre mňa všetko a cítil som, že aj ja pre nich. Samozrejme, že spolu s Nenou. Odviezol som ich a tam sa začala poriadna „party“. Naháňali sme sa, schovávali, šteklil som ich, hrali sme sa na lietadlá a vyhadzoval som ich do vzduchu.
„Ešte!“ smiala sa Dorotka.
„Ty si taká drobnučká,“ držal som ju na rukách,“ a krásna princezná po maminke. Najradšej by som ťa zjedol. Napríklad nos,“ chytil som jej ho.
Smiala sa a oprela sa o mňa: „ľúbim ťa ocino.“
„Aj ja teba princezná,“ hladil som ju po hlávke.
„A vieš ako veľmi?“
„No ukáž,“ spýtal som sa afektovane.
Vtisla mi silnú pusu na líce. Držala dlho: „taaakto.“
„Och ty moje srdiečko,“ dal som jej pusu na líce,“ ja teba tiež.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár