„Mamka!“ rozkričala sa Dorotka a tak som ju položil na zem. Objali Nenu a poriadne vybozkávali. Musel som sa usmievať. Všetci boli úžasní.
„Ahoj,“ pozrela Nena na mňa, „dik, že si ich vyzdvihol.“
„To je samozrejme,“ usmieval som sa.
„Mám večeru. Palacinky,“ hovorila deťom a kráčala do kuchyne.
„Tak ja už pôjdem,“ pomaly som si balil veci.
„Oci?“ prišiel ku mne James.
„Áno?“ usmieval som sa na neho.
„Máš ešte prácu?“
„Dnes nie. Prečo?“ nerozumel som.
„Nemohol by si ostať aj keď je mamka doma?“
Ostal som prekvapený a nevedel čo povedať: „no... ostať by som mohol ale...“
„Mamkaaa!“ zakričal,“ môže ocko ešte ostať?“
Prišla k nám s tanierom v ruke: „chceš ostať?“ hľadela na mňa.
„James sa ma pýtal či mám čas,“ vysvetlil som jej.
„Ja sa pýtam, či chceš ostať,“ hľadela na mňa rázne.
„Chcem,“ prikývol som,“ a ty chceš aby som ostal?“ vrátil som jej otázku.
„Deti to chcú. Takže ostaň ak nemáš nič iné na práci,“ otočila sa a vrátila sa do kuchyne.
„Takže ostávaš,“ zhodnotil s úsmevom James a chytil ma za ruku,“ ideme papať,“ ťahal ma k stolu.
Poslušne som sa nechal viesť. Väčšinou som bol s deťmi sám, keď mala Nena po nočnej a potrebovala sa vyspať, no toto bolo niečo iné. Sedeli sme zas spolu za stolom, jedli palacinky, rozprávali sa a smiali a vnútri som bol ten najšťastnejší chlap na svete. Konečne sa to dávalo dokopy. Teda, čo sa týka mňa a detí. S Nenou to už bolo o niečo komplikovanejšie.
„Idem ich uložiť,“ povedala keď ich nahnala o siedmej vyčistiť si zuby a do pyžama.
„počkám.“
Odišla hore a zatiaľ som v telke pozeral film. Netrvalo to dlho, keď sa vrátila a sadla si ku mne na gauč.
„Hneď zaspali. Poriadne si ich unavil,“ skonštatovala.
„Nič extra som nerobil. Ľúbim ich a byť s nimi je pre mňa to najkrajšie.“
„Škoda, že nie je mama preč častejšie.“
„Prečo jej o mne konečne nepovieš?“ nerozumel som.
„Stále sa na teba hnevá,“ oprela sa.
„Nemyslíš, že keby si jej to povedala ako hotovú vec a staral by som sa o deti aj pred ňou, že by to prijala?“
„Moja mama nie je ja. Budeš to u nej mať komplikovanejšie,“ smiala sa.
„Tak dobre,“ prisadol som si k nej bližšie,“ dnes si mi ešte neodpovedala, či si chcela aj ty, aby som ostal.“
„Jasné, že som chcela,“ hľadela na mňa,“ deti ťa zbožňujú.“
„Keby sme nebrali do úvahy deti, chcela by si ma tu?“
„To čo sú za otázky?“ znervóznela.
„Normálne. Pýtam sa.“
„Myslím, že som počula deti,“ postavila sa z gauča, no ja som ju chytil za ruku a postavil sa pred ňu aby nešla preč.
„Ja som nič nepočul.“
„Chceš ma obmedzovať vo vlastnom dome?“ hľadela mi do očí. Vykoľajene.
„Nechcem ťa obmedzovať. Len chcem aby si si priznala pravdu.“
„Akú pravdu?“ spýtala sa rozhodne.
„Že sa mi snažíš vyhýbať.“
„Prečo by som to robila?“ rozosmiala sa,“ nebojím sa ťa.“
„Možno práve to ťa znepokojuje. Nebojíš sa ma. Práve naopak, nemám pravdu?“
„Chcela som sa ti za dnešok poďakovať a ty to vždy musíš pokaziť,“ odstrčila ma a šla na poschodie.
„Ja?“ hľadel som na jej chrbát,“ a čo ty a dokonalý pán doktor?“
Otočila sa: „prosím?“
„Karol mi povedal, ako vás videl na chodbe. Pred nočnou.“
Odhodlane sa vrátila ku mne: „oprava. Ty to nekazíš. Ty to vždy posereš!“
„Nie. Toto je o žiarlivosti,“ priznal som jej do očí.
„Ty azda žiarliš?“
„Už som ti raz povedal, že keby si nie som istý, že ťa milujem na celý život, tak ťa nepožiadam o ruku.“
„Bol to jeden jediný bozk! Nič viac medzi mnou a Dominikom nebolo. A ani nebude.“
„Myslíš, že bozk je nič?“ spýtal som sa šokovane.
„Áno bolo to nič. Okrem toho my nie sme manželia. Môžem si robiť čo chcem.“
„Takže nič,“ povedal som nahnevane a začal ju bozkávať. Bol to taký istý pocit ako kedysi. Krásne vzrušujúci so zimomriavkami napriek teplu. Miloval som ju celým srdcom,“ takže toto je nič?“ spýtal som sa keď som prestal.
Nemo na mňa hľadela a zhlboka dýchala: „nie.... pri ňom to bolo nič. Pri tebe to je všetko.“
Pohladil som ju po tvári a usmieval sa: „nechcem sa hádať. Už viac nie.“
Vzala mi ruku a ťahala ma na chodbu.
„Nena,“ zosmutnel som,“ prepáč. Chceš ma vyhodiť lebo som ťa pobozkal?“
„Ticho,“ ukázala prstom na ústa,“ aby nás deti nepočuli,“ a na chodbe nezamierila k vchodovým dverám ako som si myslel ale na schodisko hore k izbám. Musel som sa usmievať. Začínalo sa to vyvíjať dobre.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár