„Pozrite,“ povzdychol si,“ povedal som vám svoje. To, či to prijmete je už vaša vec. No Nena a deti sú moja rodina.“
„Čo?“ pozrela som na neho.
„Počula si,“ povedal sebavedomo.
„Iba sme sa spolu vyspali.“
Pohľad upriamil na mamu: „môžete nás prosím nechať chvíľu osamote?“
Pohľadom sa ma spýtala a ja som len prikývla. Odišla a prekrížila som si ruky na hrudi.
„Počúvam,“ vyzvala som ho.
„Len vyspali?“ spýtal sa vyčítavo.
„Sme tvoja rodina?“ odpovedala som rovnako pobúrene.
„A nie ste?“
„Si otec mojich deti. Ale o ostatných veciach sme sa nebavili. A zrazu hovoríš mojej mame o našom vzťahu?“ neverila som.
„Neverím, že v noci to bolo len o sexe. A, že ti nechýbam. Na večeru si kúpila dve malé porcie palaciniek a dve veľké porcie palaciniek. Deťom si dala malé. Tie veľké si plánovala zjesť obidve? Alebo si dúfala, že ostanem?“
Prevrátila som očami: „Max prestaň. Tvoje dedukcie sú úplne mimo.“
„Ty nechápeš, že bez vás nedokážem žiť? Nejde len o dvojičky. Ide aj o teba.“
„Max,“ povzdychla som si.
Zrazu si predo mňa kľakol a chytil ma za ruku: „veľmi, veľmi, preveľmi ma to všetko mrzí. Ty a deti ste to najlepšie čo ma kedy postretlo. A už viac o vás nechcem prísť.“
„To...“
Vytiahol peňaženku a niečo v nej hľadal. Potom mi podal fotku. Z pôrodnice. Mňa, jeho s deťmi v perinkách. Vyšli mi slzy. Bol to najšťastnejší deň v mojom živote.
„Ty tu fotku máš v peňaženke?“ neverila som.
„Odkedy sme ju vyvolali. Nikdy som ju nedal preč. Nikdy som nepomyslel na inú ženu. Vždy som nás pokladal za rodinu. Aj keď na papieroch ňou nie sme.“
„Nekľač,“ postavila som ho.
„Až keď sa konečne prestaneš klamať a úprimne povieš, čo ku mne cítiš.“
„Vážne to chceš vedieť?“
„Túžim po tom,“ prikývol.
Tiež som si kľakla a jemne ho pobozkala,“ milujem ťa.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
3. 4.apríla 2014 23:43
prave som dostal diabetes mellitus
Napíš svoj komentár