„Čo tu robíš? Prečo plačeš? Čo sa deje?“ kládol otázky,“ hľadíš na mňa akoby si videla ducha.“
Povzdychla som si a utrela posledné slzy: „myslela som si, že si dnu,“ ukázala som na dvere bytu.
„Počkaj. Najprv povedz prečo si prišla?“ vytiahol kľúč a rukou kde nemal nákup odomkol.
„Všimla som si, že si mi vzal fotku kde som bola s deťmi,“ vysvetlila som.
„Chceš aby som ti ju vrátil?“ vošiel dnu.
„Nie. Niečo iné. A do toho bytu nevojdem,“ povedala som tvrdohlavo.
„Dôvod?“
„Započúvaj sa,“ prekrížila som si ruky.
Chvíľu počúval a potom sa začervenal: „no... možno hrajú neja....,“ povzdychol si a vzal si peňaženku,“ ideme na večeru.“
„Veď si práve nakúpil,“ pobavilo ma to.
„Jeden nákup hore-dole ma nezabije. Počúvať ako súložia moji kamoši ma ale zabiť môže.“
„Aha,“ na tvári sa mi objavil úsmev. Očividne ho to prekvapilo. A mne sa nenormálne uľavilo, že mi nezahol s inou.
„Počkať,“ zrazu zastal pred východom z bloku,“ ty si si myslela, že som v byte.“
„Nerieš to,“ zahovorila som a prešla dverami vonku.
„Nie,“ zastavil ma rukou,“ ty si plakala kvôli tomu?“
„Možno,“ pozerala som do zeme.
„Ráno sme sa dali znova dokopy a mal som skočiť hneď s inou do postele?“
Povzdychla som si: „prišla som aj kvôli niečomu inému.“
„Počúvam.“
„Je to hlúpe. Nerieš to.“
„Pokiaľ ťa niečo trápi tak to chcem vedieť. Prosím hovor. Potrebujem dostať z hlavy tie zvuky čo som pred chvíľou počul,“ snažil sa vtipkovať.
„To, že ma niečo trápi je na smiech?“
„Nie. Chcel som len uvoľniť atmosféru. Niečo som pokazil.“
„Nie ty. Ja,“ priznala som bez okolkov.
„Povedz mi to prosím,“ chytil ma za ruku.
„Tak fajn,“ pozrela som na neho,“ vieš... mám obrovské výčitky. Prenasleduje ma tvoj pohľad keď som ti naznačila, aby si ma pred deťmi nepobozkal. A bála som sa, že si sa urazil a .... skončil v posteli s inou. To je všetko.“
„Nen, ale aj keby som sa urazil alebo nahneval, nikdy by som ťa nepodviedol. Dlho sme sa nemilovali, rozviedli sme sa, nechala si ma a napriek tomu som nikdy nepomyslel na inú, nikdy som inú nepobozkal a už dupľom som s inou nespal.“
„Prepáč. Zo všetkého mi šibe. Mama je na mňa poriadne nahnevaná, ty si zo mňa sklamaný, bojím sa aby sme deťom neublížili a ide mi z toho vybuchnúť hlava. Neviem čo chcem.“
„Ty vieš presne čo chceš,“ usmieval sa.
„Ako to myslíš?“
„Pred chvíľou si ronila jednu slzu za druhou len z predstavy, že som s inou. To niečo znamená. Nebráň sa. Tvoja mama to strávi a deťom a ani tebe neublížim. Už nikdy viac. Tak mi prosím dovoľ ti konečne dokazovať ako vás troch ľúbim.“
„To dokazovanie si ako predstavuješ?“ nadvihla som obočie.
V tom sa otočil a začal vrieskať na celú ulicu: „Heeeeeej ľudia! Som Maximilián Ornt a pred ro...“
„Max!“ chytila som mu ústa,“ ticho,“ dohovárala som mu.
„Milujem túto ženu Nenu Orntovú, ktorá mi d....“
V tom som ho začala bozkávať aby bol ticho. No bozkávali sme sa aj keď sa nesnažil rozprávať a spontánne sme si to užívali. Jemne ma hladil po tvári a cítila som sa opäť milovaná.
„Tak,“ napravila som mu vlasy,“ ideme teraz na tu večeru?“
„Ideme,“ žiarivo sa usmial, preplietli sme si spoločne prsty a smerovali do reštaurácie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár