Zmetene som kráčala uličkou vytvorenou z ľudí ako mi kázala mama a všetci sa na mňa usmievali. Ničomu som nerozumela a pochopila všetko až keď som si po zájdení do uličky kde sme sa prvýkrát s Maxom pobozkali všimla veľký biely oblúk z kvetov pred ktorým stál starší muž a po bokoch Max s Dorotkou a Jamesom. Dorotka mala prekrásne, chutné, princeznovské šaty a James s Maxom obleky. Stála som, chytila som si ústa a od šťastia sa rozplakala. Pribehla ku mne mama a na hlavu mi pripla dlhočizný biely závoj. Otočila som sa na ňu a objala ju.
„Ďakujem mami,“ plakala som.
„Neďakuj mne. Max ma už týždeň ukecaval a nosil mi každý deň kvety až kým som nesúhlasila.“
„To vážne?“ neverila som.
Prikývla, pohladila ma po líci a utrela mi slzy: „a teraz už choď.“
Otočila som sa a v rifliach, tričku, no so závojom a svadobnou kyticou došla k Maxovi. Chytil ma za ruku, pozreli sme na oddávajúceho a začal hovoriť typické formality. Nepočúvala som ho, len pozrela na Dorotku, ktorá sa usmievala akoby mala Vianoce a James tiež neposedne prešľapoval a žiaril radosťou. Boli nadšení. A to bolo to najhlavnejšie čo rozhodlo. Nestála som o formálne oddanie v kostole, nestála som o prsteň, nestála som o svadobné šaty, nestála som o veľkú svadbu.... chcela som len byť s mužom ktorému patrilo moje srdce a taktiež som chcela aby dvojičky mali to, čo nám vždy vyčítali. Spolužitie. Po obrade a výmene prsteňov sme si hľadeli s Maxom do očí, držali sa navzájom za ruky a znovu sa naraz v tom istom okamihu pobozkali ako vtedy, na tom istom mieste pred rokmi. A uvedomila som si, že tá láska a cit nikdy nezhasla. Plamienok pomaly horel až z neho vznikol oheň, láska.
Dvojičky tlieskali a Dorotka po nás hádzala lupene ruží. Rozosmiali sme sa a objala som Maxa najviac ako som mohla.
„Veľmi, preveľmi ťa milujem. S deťmi ste celý môj život,“ hovoril mi.
„Aj ja teba milujem. Prosím, už nikdy neurob blbosti.“
„Prisahám miláčik,“ hladil ma po vlasoch.
„Aj my chceme!“ povedal James a obidvaja nás objali. Tak sme ich vzali na ruky a vyobjímali sa. Deti sa radovali, smiali a obom nám pritlačili silné pusy na pery. Ako skutočná rodina. Zas sme ňou boli. A nikdy viac sa to nezmenilo.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár