moje kroky k tebe ťahalo,
možno sa prečo dozviem ,
keď toto dopíšem.
Nedávam tomu veľkú nádej,
je to zložitý dej,
ktorý tvorí osud,
a mne tecie po líci prúd.
Znie to smiešne,
ale tak to je,
konštatujem zasnene,
moje srdce ťa miluje.
Miluje ten noštek,
miluje tvoje oči,
miluje ten zadoček,
dokonca moje preplakané noci.
Nevieš ako ma to ničí,
keď ťa vidím,
hľadíš mi do očí,
a ja v nútri kričím.
Ak ťa však nestretnem,
bolí to viac,
stále ťa len chcem,
a to pozorovať ťa tebou nevediac.
Milý ty,
tieto riadky píšem len z beznádeje, smútku a zlomeného srdca. Neviem čo robiť. Pomaly nedýcham, nežijem, nie som. Moje srdce, duša a mozog nie sú jednotní. Sú vo vojne. Horšie ako Hamletovo: „Byť či nebyť? To je otázka.“ A to všetko kvôli tebe. Áno. Smeješ sa mi? Poslúž si. Vždy som bola len na smiech. Od mala. Zvykla som si na neustále osočovanie, kritizovanie, urážanie. To som jednoducho ja. Petra. Škaredá, malá, bez štipky úžasu. Skôr odporu. Och áno. Už sa nad tým ani nepozastavujem keď ma na ulici urážajú. Prečo to píšem? Aby som v tebe vzbudila súcit? Aby si sa preto do mňa zamiloval? Vôbec nie. Totiž ….. to sú dôvody prečo sa nikdy odo mňa nedozvieš , že ťa nadovšetko milujem. Nikdy nebudeš čítať tieto riadky. A tak si tu teraz vylejem srdce. A všetko priznám. Nikdy som nevidela jasnejší lesk v očiach. Nikdy som necítila takú chuť , túžbu, potrebu ochutnať pery toho druhého. A pri tom moje meno, tak jednoduché, mi pri tebe neprichádzalo na um keď si sa spýtal a celé telo sa mi roztriaslo ako pri zimnici. Naopak moje vnútro horelo ohňom. Nespútaným , žiadostivým. To ale nie je všetko. Keď sa naše ruky spojili, v ten spoločný dotyk, zrazu teplo prestalo , a žalúdok som cítila o veľa nižšie ako predtým. Vždy som o tom snívala, písala, básnila.... ale nikdy som netušila že to bude až také krásne a zmetené zároveň. Bez štipky normálnosti. .
A ty si ma o tom presvedčil..... že síce ťa nepoznám dobre..... už teraz ťa pre to nenávidím. Pre to mam srdce napoly, pre tie uplakané oči, pre ten pocit neplnosti, samoty a neskutočného opovrhovania. Dokonca viem, že keby si vtedy nepil, nikdy by sa toto nestalo. Nevidel si ako som v ten večer utekala domov s plačom, v beznádeji, a v bolesti. Chápem ťa. Koho by som očarila. Napriek tomu to bolí. Ale nič mi nespôsobuje váčšiu bolesť ako fakt že ty všetko toto NECÍTIŠ! NIKDY CÍTIˇŤ NEBUDEŠ! NEPREČÍTAŠ TO!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
krvaaa
25. 1.januára 2010 15:53
Ten list na konci...krása
2
človek by ani neveril, že bolesť na papieri môže byť tak krásna...
Napíš svoj komentár