„Mne je to jedno. Vypočujem si hocičo,“ pripútala som sa na sedadle spolujazdca.
Nakoniec sme počúvali Expres a popri ceste sa rozprávali. Do Bratislavy sme po jednej prestávke dorazili okolo desiatej ráno. Zaparkovali sme na parkovisku hotela a spoločne vošli dnu. Bol to štvorhviezdičkový hotel na úrovni a tak aj vyzeral. Zo začiatku som bola v úžase. Tento hotel mi Seb schválil. Suverénne sa postavil k informáciám a všetko vybavil. Potom sa vybral k výťahu. Pripadala som si ako káčatko, ktoré beží za mamou. Nasledovala som ho ako zvonček.
„Poznáte to tu?“ spýtala som sa vo výťahu.
„Áno. Je to jeden z mojich obľúbených hotelov. Nech sa páči,“ podával mi čipovú kartu na otvorenie dverí.
„Ďakujem,“ usmiala som sa. Aj keď som si pripadala ako totálny idiot.
Keď sme vystúpili na chodbe, zistila som, že Seb býva v izbe vedľa mojej. Pozastavila som sa nad tým len do chvíle, kým som neuvidela svoju izbu. Bola neskutočná. Aspoň vzhľadom na to, na čo som bola doposiaľ zvyknutá.
„Preboha,“ položila som kufor, kabelku a hodila sa na veľkú posteľ. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Bol to pre mňa neskutočný zážitok. Po spamätaní a vybalení som pozrela do programu konferencie. Začínali sme prvou prednáškou dnes o jednej. Spoločne sme sa so Sebom naobedovali v reštaurácií a následne sa dostavili na konferenciu. Počúvali sme o najnovších praktikách v žurnalistike, štatistikách, manažovaní a tak ďalej. Z konferencie sme odišli okolo šiestej po výdatnej večeri. Do hotela sme kráčali pešo, pretože to bolo blízko.
„Uvidíme sa zajtra,“ lúčili sme sa pri izbách.
„Uvidíme,“ odpovedal a zatvoril sa v izbe. Urobila som to isté a zapla si notebook. Vtedy som uvidela dvere na balkón. Otvorila som ho a vyšla na neho. Bol dosť veľký. Oprela som sa o zábradlie a pozerala na západ slnka. Hneď som vedela kde budem a čo budem robiť zvyšok večera. Naliala som si vodu a sadla s notebookom k stolu na balkóne. Písala som si, keď sa otvorili vedľajšie dvere, z ktorých vyšiel Seb. Tiež obdivoval výhľad. Takže som pochopila, že máme spoločný balkón.
„Ehm,“ trošku som na seba upozornila.
Hneď si ma všimol: „tiež hľadíte na západ slnka?“
„Je krásny,“ usmiala som sa,“ mám krásnu kulisu na písanie.“
„Píšete aj na služobnej ceste?“ čudoval sa.
„Áno. Milujem to,“ vysvetlila som a zahľadela sa na neho. Vzal drevenú stoličku a sadol si ku mne.
„Vášmu priateľovi nevadí, že ste na služobnej ceste?“ spýtal sa otvorene.
„Ja nemám priateľa. Nemám na to čas,“ smutne som podotkla.
„Neverím.“
„Vážne,“ rozosmiala som sa,“ a to, že som tu si neskutočne vážim.“
„Tak ako máte v úcte a rešpekte mňa?“ prekrížil si ruky.
„Prosím?“ stuhla som.
„Keď ste sa rozprávala so Simonom, tak ste zle zložila a počul som váš rozhovor.“
Zbledla som: „to vážne?“
„Áno,“ oprel sa lakťami o stôl,“ a páčilo sa mi ako ste sa sama vychválila.“
„Preboha,“ vystrašila som sa,“ to nebolo tak myslené. Nie som dokonalá či namyslená.“
„Pomenovali ste to presne. Aj dôvod prečo som vám dal šancu. Viete čo odo mňa chcel? Pobúrilo ho, že vás sem beriem.“
„O nie. Teraz sa ešte viac nahnevá. Neznáša ma,“ zatvorila som notebook a postavila sa, že odídem z balkóna. No chytil ma za ruku.
„On žiarli. Lebo na vás nemá. A to je rozdiel.“
„To nie je pravda.“
„Podceňujete sa,“ postavil sa oproti mne a stále držal moju ruku,“ a nie len v žurnalistike a práci.“
Zatvorila som oči a cítila som ako chytil prameň mojich dlhých vlasov a dal mi ho za ucho. Celá som sa roztriasla. A pri tom mi bolo horúco.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
6. 11.novembra 2013 16:38
Aaaaa !! Takto to ukončiť ??!!! Hanbaaaaa !! uplne pecková kapitola, super, neviem sa dočkať ďalšej, waaa pusuuuuuuu
Napíš svoj komentár