„Vieš o tom, že ma to rozptyľuje pri šoférovaní? A stmieva sa,“ povedal pobavene a hľadel na cestu.
„Vážne? Ty si začal,“ rozosmiala som sa,“ a toto?“ pustila som mu ruku a chytila jeho koleno.
Namiesto odpovede zastavil na prvom odpočívadle.
„Ja som si len robila srandu,“ vybuchla som smiechom.
„Ja nie,“ chytil mi ruku a na dlaň pritisol bozk. Stiahlo mi srdce a nemala som slov. Len som sa nahla a vášnivo ho pobozkala.
„Prepáč,“ prestala som a pustila ho.
„Prečo sa ospravedlňuješ?“ nerozumel.
„Už pred troma hodinami sme mali byť doma. A sme desať kilometrov za Blavou.“
„Ale rozlúčku sme mali peknú,“ spomínal.
„Tú štvorhodinovú na mojej hotelovej izbe? Samozrejme,“ prikývla som s úsmevom,“ ale už vážne musíme ísť. Už nebudem provokovať.“
„Dobre,“ prikývol a znovu sme vyrazili. Samozrejme, že sme si sem-tam spravili prestávku a bozkávali sme sa. Domov sme došli niečo pred druhou večer. S úsmevom na tvári som padla do postele.
Na druhá deň som poslušne stála nastúpená na svojom mieste sekretárky a čakala na Seba.
„Ahoj,“ namiesto neho vošla Tereza. Moja dobrá nálada sa trošku upokojila.
„Ahoj,“ odzdravila som.
„Ako bolo na služobke?“
„No... ušlo to. Dozvedela som sa aj nejaké nové veci,“ rozmýšľala som.
„Tiež som na tie konferencie chodievala. Nuda. Prevažne sa to všetko opakuje.“
„Viem, ale nezaškodilo mi vypočuť si to,“ tvárila som sa milo.
„To áno.“
Počula som kroky a vošiel k nám Seb.
„Dobrý deň,“ pozdravila som ho dôrazne aby mi náhodou nezačal tykať.
„Dobrý deň,“ odzdravil a prekvapene pozrel na Terezu,“ ahoj, nejaké problémy so Simonom?“
„Nie. Len som sa chcela spýtať ako bolo v Bratislave.“
„Mne sa to tam veľmi páčilo. Nové poznatky a zážitky,“ prekrížil si ruky na hrudi.
Pokrútila hlavou: „obidvaja ste hrozní. Stále len práca a práca.“
„Presne,“ rozosmial sa,“ Nena poviete mi čo nás dnes čaká?“
„Samozrejme,“ prikývla som a nasledovala ho do kancelárie. Zatvorila som za nami dvere a v tom okamihu ma o ne oprel a bozkával.
„Počkaj,“ zastavila som ho,“ Tereza môže niečo počuť.“
„Nemôže,“ objal ma,“ chýbala si mi.“
„Boli sme od seba iba pár hodín.“
„Vidíš. A aj tak som to ledva prežil,“ pohladil ma po tvári.
„Seb upokoj sa,“ dala som mu prst na pery,“ teraz ti pekne poviem čo ťa ako môjho šéfa dnes čaká.“
„Nevieš sa uvoľniť?“ vyčítal mi.
„Nie keď nás niekto môže za dverami počuť.“
„Tak fajn,“ pustil ma a posadil sa,“ čo nás dnes čaká?“
„No,“ pozrela som do tabletu,“ máš tri stretnutia.“
„Štyri,“ skočil mi do reči.
„Čo?“ začala som posúvať diár,“ o štvrtom neviem.“
„Ja áno. Príde ku mne o siedmej večer slečna Orntová.“
Zastala som s prstom na tablete a zdvihla na neho pohľad: „vážne? Si si istý?“
„Áno. Je to veľmi pekná žena s krásnymi dlhými vlasmi,“ hovoril o mne v tretej osobe.
„Nevrav,“ prekrížila som si ruky,“ a čo s ňou plánuješ robiť?“ hrala som jeho hru.
„No,“ usmial sa,“ veci ktoré sa jej budú páčiť.“
„Hmm,“ na oko som sa tvárila, že rozmýšľam,“ myslím, že príde.“
„Prídem po teba, skočíme na večeru a potom ku mne.“
„Počkaj,“ zastavila som ho,“ najskôr si niečo ujasnime. Nechcem aby niekto vedel, že spolu niečo máme. Aspoň zatiaľ. Som tu krátko a všetci by si mysleli, že som dostala prácu cez tvoju posteľ.“
„To nie je pravda.“
„Ja viem, ale vysvetľuj to závistlivým idiotom, nie mne.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár