„Áno,“ odpovedala som bez problémov.
„Čiže chodenie potajomky?“
Vydvihla som obočie: „chodenie? Neviem o tom, žeby sme spolu chodili. Nespýtal si sa ma.“
„Ach tak,“ rozosmial sa a chytil ma za ruku,“ budeš so mnou chodiť?“
„Ako zasnená žena na začiatku vzťahu odpovedám áno,“ bavila som sa na tom a dala mu pusu na líce,“ zvyšok si nechajme na večer.“
O dva mesiace:
Zaparkovala som pred velikánskou, honosnou bielou vilou. Vystúpila som, vzala kabelku, zamkla auto a sebaisto kráčala k hlavným dvojkrídlovým dverám. Zazvonila som a čakala. Po chvíli sa otvorili dvere.
„Ahoj,“ usmiala som sa na Seba.
„Ahoj,“ usmial sa ešte viac a pustil ma dnu.
„Ako si sa mal?“ položila som kabelku na stolík v chodbe.
„Za tie dve hodiny čo sme sa nevideli?“ bavil sa.
„Napríklad.“
„Tešil som sa, kedy budeme osamote,“ chytil ma za boky.
„Osamote sme boli aj v práci,“ chytila som ho okolo ramien.
„Ale tam sa hráme na pracantov,“ ruka mu zišla na môj zadok.
„My sa nehráme. My vážne pracujeme,“ na oko som sa pobúrila.
„Samozrejme. Poďme ďalej.“
Kráčala som do obývačky, ktorú som už dôkladne poznala a aktuálne som tak uvidela víno a dve poháre. Posadila som sa a začali sme sa bozkávať.
O dve hodiny som ležala na posteli a spracovávala krásne pocity. Zhlboka som dýchala a nedokázala sa tváriť vážne.
„Dáš si?“ ako prvý sa spamätal po milovaní Seb a podával mi pohár s vínom.
„Ďakujem,“ posadila som sa a napila sa.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“ oprel sa.
„No?“ hľadela som na jeho nahú hruď. Mal na nej odtlačky môjho rúžu.
„Ako dlho chceš čakať kým začneme trošku dávať najavo, že spolu niečo máme?“ spýtal sa.
„Neviem, prečo?“
„Neunavuje ťa každé ráno utekať domov prezliecť sa?“
„Čo?“ rozosmiala som sa,“ nie. Mne vyhovuje takýto vzťah. Nie je to vzrušujúce? Tajiť, skrývať sa, robiť niečo za chrbtom druhých?“
„Možno bolo doteraz,“ odpovedal vážne.
Prestala som mu hľadieť na hruď a zdvihla pohľad do očí: „o čo ide?“
„Nie všetko môže vydržať na celý zvyšok života.“
„Prosím?“ spýtala som sa prekvapene,“ ty sa chceš rozísť?“
„Nie,“ zatváril sa prekvapene pre zmenu on,“ chcel som tým naznačiť to, aby sa tento vzťah zmenil. Respektíve niekam viedol, niekam sa posunul.“
„Ako niekam viedol?“ radšej som začala zas popíjať.
„Aby sme konečne na verejnosti priznali, že sme pár. Vieš ako rád by som ťa vzal do reštaurácie? Do kina? Divadla?“
„Chceš aby sa vo firme vedelo, že chodíš so sekretárkou?“
„Nie si len sekretárka. Si aj super redaktorka. Veď máš svoju rubriku.“
„Ja viem, ale predsa.... budú reči.“
„Ale ja ťa ľúbim.“
Ako to povedal, zabehlo mi víno a rozkašľala som sa. Šokoval ma. Niečo som k nemu cítila, to áno ale nemyslela som si, že mi to povie takto otvorene. Po dvoch mesiacoch.
„Si v poriadku?“ vzal mi pohár.
„Už áno,“ povedala som, keď som dokašľala,“ nečakala som to.“
„Ty necítiš to isté?“
„Poviem to asi takto... mám ťa rada. Je to niečo viac ako kamarátstvo. Ale povedať ľúbim ťa je niečo, čoho sa desím. Nikdy v živote som to nepovedala.“
„Ja áno. Svojej manželke.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
fartgas
16. 11.novembra 2013 12:42
fajnová kapitolka, jako vždy
Napíš svoj komentár