Keď srdce zavelí *2.

„No,“ jeho ponuka ma doslova šokovala,“ nerada by som vás zdržiavala.“
„Nezdržiavate ma. Aspoň nebudem jesť sám,“ milo mi ukázal smer.
„To nemôžem prijať.“
„Mali ste niečo na pláne?“ spýtal sa.
„Nie.“
„Tak potom pozvanie prijať môžete,“ otvoril mi vchodové dvere.
„Ale...tak dobre,“ ani neviem prečo som tak rýchlo rezignovala. Hlad? Možno. Zvedavosť? To skôr. Prešli sme oproti do reštaurácie a usadili nás.
„Nech sa páči,“ čašník nám hneď priniesol jedálne lístky. Začali sme si ich prezerať.
„Takže ste na dnešnom pohovore nebola úspešná?“ spýtal sa ma popri listovaní strán.
„Áno,“ zahľadela som sa na neho. Áno, bol starší, oproti mne dosť starší, no niečo ma na ňom zaujalo. Zatiaľ som netušila čo. Len som pozorovala jemné vrásky, začínajúce šediny a trošku väčší nos.
„Šlo o ten stĺpček s módnymi radami?“
„Šlo. Úprimne povedané neznášam módu, lenže chcela som niekde začať. A správanie Simona ma nahnevalo do nepríčetnosti. Je arogantný, odporný, úchylný a narcistický.“
Trošku sme sa odmlčali lebo prišiel čašník, nadiktovali sme mu čo si prosíme a odišiel aj s lístkami.
„Vážne si dovolil uprednostniť nejakú ženu kvôli výzoru?“ teraz sa aj on zahľadel do očí mne. Na chvíľku som sa zarazila. Boli neskutočne krásne.
„S ňou bol zatvorený skoro hodinu. Zvyšok odbil po pár minútach. Nemyslím si, že hrali karty alebo človeče.“
„To asi nie,“ priznal.
„A viete čo je najhoršie? Tá potupa. Pokiaľ nemáte silikóny, blond dlhé vlasy, štíhlu postavu, dvojmetrové nohy, dvojmetrové podpätky tak sa môžete aj na hlavu postaviť a nevezmú vás. Dobre, možno som zatiaľ nenadobudla prax, ale rozhodne mám na to, aby mi niekto dal aspoň tu šancu prax získať. No ide to ťažko keď sa pred vás vtlačí barbie z ríše snov a zavedie do ríše snov všetkých dookola.“
Rozosmial sa: „mate dobré metafory.“
„Ďakujem. Asi veľa táram prepáčte. Ale keď ma niečo pobúri, musím sa za pravdu biť.“
„Nie ste tak trošku feministka?“ uškrnul sa.
„Nie. Som realistka. A realita je dosť zlá. Preto musím kritizovať a bojovať. A verte, že ja si prácu niekde nájdem a Simon ma už trápiť nebude.“
„Možno nájdete aj v LLA. Ak ste dobrá tak vás určite vezmú.“
„Neverím tomu. Vy tam pracujete?“ zaujímalo ma.
„Dá sa to tak povedať.“
„Ste redaktor?“ hádala som.
„Nie. Skôr usmerňujem. Patrím medzi manažérov.“
Priniesli nám jedlo, vodu a začali sme jesť. Popri tom sa ma pýtal na školu, kde bývam a zistila som, že je veľmi príjemný. K tomu aj milý a chápavý. Čo som jednoznačne prisudzovala veku a skúsenostiam. Muži v mojom veku boli hovedá ako Simon.
„Veľmi pekne ďakujem za vypočutie a aj obed,“ ďakovala som keď zaplatil a vychádzali sme vonku.
„Nemáte za čo. Spríjemnili ste mi čas.“
„Dokonca ani neviem komu ďakujem,“ uvedomila som si.
„To je pravda. Volám sa Sebastian Rover,“ vystrel ku mne ruku.
Na chvíľku som skamenela a potom mu ňou potriasla: „Nena Orntová.... prosím len mi teraz nevravte, že ste ten Sebastian Rover, ktorému patrí celé LLA a ktorého syna som pred chvíľou kritizovala.“
„Som to ja.“
„Fajn...,“ zhlboka som sa nadýchla a vydýchla,“ práve som zničila svoje minimálne šance dostať sa do LLA. „Super“. Prepáčte, no radšej už idem, než urazím vašu manželku.“
„Neviem čím. Už 22 rokov nežije.“
Zakryla som si tvár dlaňami: „ide sa zaklopať. Dovidenia. Ešte raz ďakujem,“ doslova som zutekala preč.

Sebastian:
Po obede som sa ponáhľal hneď za Simonom. Stačilo aby som sa ocitol pri jeho kancelárií a našiel som ho ako sa rozpráva s nejakou mladou ženou v priesvitnej blúzke a minisukni. Opierala sa o stenu, rozprávali sa a usmievali jeden na druhého.
„Neruším náhodou?“ podišiel som bližšie.
„Dobrý deň pán Rover. Aká bola pracovná cesta?“ usmiala sa na mňa.
„Akú máte funkciu a koľko mate rokov?“ spýtal som sa bez pozdravu.
„No... som sekretárka vášho syna a 23,“ odpovedala zmetene.
„ Predtým ste pracovali kde?“
„Nikde. Toto je moja prvá práca,“ odpovedala.
„Máte padáka, môžete si zbaliť veci a odísť.“
„Otec,“ skočil mi do reči Simon.
„Ty buď ticho a choď do kancelárie!“ zvrieskol som na neho. Otočil sa a spoločne sme sa zatvorili v jeho kancelárií.
„Prehnal si to. Okrem toho, je to moja sekretárka, nie tvoja,“ vzdoroval mi.
„Ty si absolútne neuvedomuješ, že tým ako sa správaš ťaháš našu firmu do záhuby?!“ hneval ma.
„Prosím?“ nerozumel.
„Pretiahol si tu dnes nejakú uchádzačku o miesto?!“
„Čo? Ale...,“ vyrazilo mu to dych.
„Ukáž mi spis ženy, ktorej si dal módny stĺpček.“
Otočil sa k stolu, vzal papiere a podal mi ich. Prešiel som si ich pohľadom.
„Ty si sa zbláznil?“ hodil som papiere späť na stôl.
„Prečo?“ spýtal sa ako blbec.
„Robila v piatich novinách v priebehu pol roka. Nesignalizuje ti to niečo?“
„Že má prax?“
„Že je to vychcaná krava alebo idiot. Ani jedno a ani druhé ja tolerovať nebudem.“
„A ak nie je ani jedno a ani druhé?“ znovu mi protirečil.
„Bude pretože nemá odporúčania ani od jedného jediného zamestnávateľa! Vieš čo si mal urobiť? Nesexovať s ňou ale zavolať bývalým zamestnávateľom.“
„Tak dobre,“ vzal telefón.
„Nie. Ty teraz pekne zavoláš tej „krasotinke“ a oznámiš jej, že ju neberieme. Potom obvoláš zvyšok uchádzačov a urobíme pohovory spolu.“
„Dobre,“ vytiahol zvyšné spisy.
„Nenu Orntovú mi môžeš dať,“ natiahol som ruku.
Podal mi ho: „prečo?“
„Mám pre ňu miesto.“
„Čo? Kde?“ prekvapene na mňa hľadel.
„Uvidíš. Za chvíľu k tebe pošlem Terezu.“
„Tvoju sekretárku? Načo?“
„Lebo odteraz bude tvoja sekretárka a bude mať povolené nakopať ťa do riti keď budeš zas dement s mozgom v rozkroku.“

 Vymyslený príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu