Keď srdce zavelí *3.

Nena:
Sadla som si do obývačky, vyložila nohy a hľadala na nete pracovné ponuky. Moje predstavy a sny o žurnalistike som zatiaľ odložila bokom a chcela hlavne zarobiť peniaze. Našla som hrozné ponuky do všelijakých podnikov a obchodov. Povzdychla som si a rozposlala maily so životopismi. S nechuťou som sa zatvorila v kúpeľni a dala si horúci kúpeľ. Keď som si po hodine česala dlhé vlasy, začula som mobil. Volalo mi neznáme číslo. Zdvihla som.
„Prosím.“
„Hovorím s pani Orntovou?“ ozval sa ženský hlas.
„Slečnou. Áno.“
„Ja som Tereza Vašková, sekretárka pána Rovera. Rád by sa s vami stretol.“
„Čo?“ ostala som ako obarená,“ chce mi vynadať?“
„Len plním želania. Máte čas a ste ochotná sa stretnúť?“
Šokovane som si sadla do kresla: „sekretárka ktorého pána Rovera?“
„Dnes pána Sebastiana Rovera, od zajtra Simona Rovera.“
„Aha... takže ma chce vidieť pán Sebastian Rover?“ vyšlo mi z toho logicky.
„Áno.“
Keď som sa tak nad tým zamyslela, tak to bola výborná príležitosť poriadne sa mu ospravedlniť za tie slová o jeho synovi. Tajne som dúfala, že ma nezažaluje. To by bol totálny gól a posledný klinec do rakvy.
„Prídem. Kedy môžem?“ pomaly som sa upokojila.
„Zajtra o jednej?“
„Platí. Ďakujem.“
„Aj ja ďakujem. Všetko odkážem pánovi Roverovi.“
„Ďakujem, dopočutia.“
„Dopočutia,“ zložila.
Hľadela som na mobil, pre istotu sa štipla či nesnívam a nevedela si predstaviť čo odo mňa môže chcieť. Možno vážne vynadať kvôli synovi. Netušila som. No každopádne ma to zaujímalo. Na druhý deň som sklamane zistila, že z desiatich mailov mi prišli dve záporné odpovede a dve pozvania na ďalšie pohovory. Vypla som to a znechutene sa začala obliekať na stretnutie s pánom Roverom. Chcela som byť čo najslušnejšia, veď by ma naozaj mohol zažalovať za také slová a preto som si dala tento krát záležať na výzore a dobrom dojme. Ten prvý som nanešťastie hneď pokazila. Všetko som zakončila čiernymi lodičkami a mohla som vyraziť.
Od chodby kde mal sídliť Sebastian Rover, majiteľ LLA som čakala niečo honosné, moderné, neskutočné, no ostala som v šoku keď som tam zbadala pohádzané krabice, hluk a hlavne som nikoho nevidela.
„Halo?“ skúsila som zakričať. Za stolom kde mala sedieť sekretárka nebol nikto a zmetene som hľadela na dvere s nápisom: Sebastian Rover.
„Hľadáte niekoho?“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a kráčal ku mne pán Rover.
„Áno. Vás,“ odhodlala som sa.
Na chvíľku zastal a zahľadel sa mi do tváre.
„Slečna Orntová? Prepáčte, nespoznal som vás. Včera ste bola oblečená trošku inak.“
„To kvôli tomu pohovoru u vášho syna. Volala mi vaša sekretárka a povedala, že so mnou chcete hovoriť.“
„Áno chcem,“ prekročil niekoľko krabic a otvoril dvere svojej kancelárie. Vošla som a uvidela jednu prekrásnu, neskutočnú, modernú miestnosť z ktorej dýchala dôležitosť.
„Môžete sa posadiť,“ ponúkol mi a ukázal na sedačku v jednej časti miestnosti. Pomaly som si sadla a nervózne si preložila nohy.
„Viete moja sekretárka sa sťahuje na druhú stranu budovy ku kancelárií môjho syna. Je tu veľký chaos.“
„To nevadí. Prečo ste ma zavolali?“ nevydržala som.
„Po tom čo ste mi včera povedali som sa musel pozhovárať so Simonom.“
„Aha,“ pochopila som,“ všetko poprel? Ked..“
„Nie,“ zastavil ma,“ nebojte sa, nebudem tu na vás útočiť.“
„Naozaj?“ neverila som.
„Áno. A hanbím sa za to ako sa zachoval.“
„Snažím sa na to nemyslieť. Len... naozaj som túžila byť súčasťou niečoho tak úžasného ako je LLA.“
Usmial sa: „veľmi to chcete?“
„Áno.“
„Popravde som vás sem zavolal kvôli tomu aby som vám mohol ponúknuť prácu.“
„Akú? Upratovačku?“ rozosmiala som sa.
„Nie. Potrebujem aby ste robili moju sekretárku a taktiež ste ideálna osobnosť pre stĺpček, ktorému hľadám redaktora už druhý rok.“
Ostala som na neho hľadieť s otvorenými ústami a nedokázala som sa prebrať z toho šoku. Také šťastie ja mať nemôžem.

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu