Keď srdce zavelí *4.

„To... vážne?“ vykoktala som zo seba.
„Áno. Myslím, že taká rubrika je pre vás ako stvorená. Ste otvorená, priebojná, čo na srdci to na jazyku a to očakávam aj od svojej sekretárky, mojej pravej ruky.“
„Očakávate, že budem drzá?“ uisťovala som sa.
„Dá sa to nazvať aj takto,“ rozosmial sa,“ ide o ženskú poradňu.“
„Ale ja som nič také nikdy nerobila,“ obávala som sa.
„Ale áno. Na obede ste kritizovala, povedala dôkazmi podložené argumenty a nakoniec navrhla riešenie.“
„No,“ zamyslela som sa. Mal pravdu,“ ďakujem. Doteraz ma za môj podrezaný jazyk skôr karhali. Každopádne sa rada pokúsim o niečo nové. Ale čo ma desí je to, že som sekretárku nikdy nerobila. Čo keď vás sklamem?“
„Ste skromná a dokážete si priznať chybu. Budete pracovať na 200% aby ste dokázala, že na to máte. Nie je tak?“
„Nie. Na 300. To prisahám,“ sľúbila som.
„Tak dohodnuté. Zajtra príďte na ôsmu a zostavíme pracovnú zmluvu. Prvý týždeň vás bude zaúčať Tereza, potom to bez problémov zvládnete aj sama.“
„Súhlasím. Ani neviete čo to pre mňa znamená.“
Po pár minútach som s úsmevom opustila kanceláriu a zatvorila za sebou dvere. Nadýchla som sa, vydýchla a podskočila si: „áno! Áno!!“

Sebastian:
Postavil som sa a v tom sa za dverami ozval krik.
„Áno! Áno!“
Musel som sa rozosmiať a hľadel som na dvere. Takú osobu som ešte nestretol. Bola tak zvláštna a svojská, že ma to začínalo fascinovať. Sadol som si za notebook a pokračoval v práci.

Nena:
Na druhý deň som prišla do práce o trištvrte na osem. Nechcela som v prvý deň meškať. Za stolom sedela staršia pani a ukladala veci do poslednej škatule.
„Dobrý deň,“ pozdravila som.
Hneď sa postavila a podala mi ruku: „Dobrý deň, som Tereza Vašková. Vy budete určite Nena Orntová.“
„Áno. Teší ma.“
„Aj mňa. V prvom rade vám musím povedať, že ste obišli najlepšie ako ste len mohli.“
„Prečo myslíte?“ zaujímal ma jej názor.
„Pán Rover je výborný šéf. Ja sa teraz budem starať a dohliadať na decko, ktoré sa nevie spratať do kože. „Teším sa“,“ povzdychla si.
„Pán Rover určite vie prečo to robí.“
„Áno. Vie, že ja na Simona dohliadnem poriadne. Tak poďte sem,“ zapla počítač a začala mi vysvetľovať čo mám na starosti. Pár veci som si dokonca písala do notesa aby som na nič nezabudla.

O dva týždne:
Zapisovala som si do tabletu posledné veci, keď sa na chodbe objavil Seb. V myšlienkach som ho vždy oslovovala Seb, pretože mi to prišlo tak priateľskejšie.
„Dobre ránko,“ pribehla som k nemu a spoločne sme vošli do jeho kancelárie.
„Dobré ráno,“ odložil si kabát ,“ ako ste sa vyspali?“ spýtal sa priateľsky.
„Dobre, ďakujem. Vy?“
„Tiež. Čo máme na dnes?“
„Takže,“ nahliadla som do tabletu,“ do desiatej nemáte nič, kedy vás čaká stretnutie s Mattom, ohľadne novej reklamy. O jednej po obede vás navštívi Tereza, ktorá má pár pripomienok k vášmu synovi. Taktiež nám prišiel z redakcie športu najnovší článok. Čakajú len na vaše schválenie.“
„Mohli by ste mi ho preposlať?“
„Už sa stalo,“ usmiala som sa,“ nájdete si ho v zložke šport 07. Taktiež prišli najnovšie články z recenzie a zo sveta politiky.“
„Tipnem si, že ich mám taktiež v zložkách,“ tiež sa na mňa usmial.
„Pochopiteľne. Zajtra máte posledné kolo pohovorov k móde,“ pokračovala som v informovaní.
„Tipnem, si, že mám pripravené spisy.“
„Podľa abecedy vo vrchnej zásuvke. Dovolila som si priložiť aj hodnotenia od predchádzajúcich zamestnávateľov, ktorých som obvolala.“
„Výborne,“ pochválil ma,“ mám ešte poslednú otázku.“
„Áno?“ pozrela som do laptopu, či som náhodou nezabudla na niečo, čo sa chce spýtať.
„Spíte vôbec?“
Vrátila som na neho pohľad: „áno. Zamestnávateľov som odvolala ešte pred dvoma dňami po predchádzajúcom výberovom kole a tie rubriky som spracovala ešte včera poobede.“
„Chválim vás.“
„Ďakujem. Dobre sa to počúva,“ priznala som so šťastným úsmevom a kráčala preč.
„Ešte niečo od vás potrebujem,“ sadol si k notebooku.
„Počúvam,“ otočila som sa späť na neho.
„Zajtra plánujem oficiálne otvoriť rubriku s vašou poradňou. Máte za úlohu vymyslieť pre ňu mail.“
„To už?“ prekvapilo ma to.
„Áno. Myslím, že ste sa zhostili miesta sekretárky naozaj na 300%. Musím vás odmeniť.“
„To preto, lebo mám chápavého zamestnávateľa, ktorého si vážim. Hlavne za šancu ukázať čo vo mne je.“

Sebastian:
„Tu šancu ste si vybojovala sama. A taktiež sama ste sa postarali o to, že vám tu rubriku s radosťou odovzdám.“
„Bude mi cťou. Keby niečo, som u seba,“ s krásnym optimizmom v tvári kráčala preč. Hľadel som na jej prekrásne vlasy, chôdzu, postavu, až kým neodišla. Stačilo aby sa objavila v miestnosti a celú ju rozžiarila. Jej krása, vďačnosť, povaha, dobro ma pohlcovalo každým dňom viac a viac. Najhoršie na tom bolo to, že mi to nevadilo, práve naopak.

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu