Keď srdce zavelí *6.

„To myslíte vážne?“ pozrel na mňa do boku.
„No... áno. Niečo zlé?“ bála som sa, že ma skritizuje a oľutuje, že mi dal voľné ruky.
„Len som nečakal, že budete písať rady na celú stranu.“
„Skrátim to?“ hádala som.
„Nie. Má to hlavu a pätu. Zase ste urobila viac ako som očakával. A to ma teší,“ chválil.
„Ďakujem,“ usmiala som sa a znovu ma zalialo krásne teplo pri srdci.
„Poupravujte to a konečnú verziu mi pošlite na mail.“
„Samozrejme.“
Konečne sa vyrovnal z predklonu a odchádzal preč. Spolu s ním aj vôňa a môj zvláštny pocit v bruchu. Hľadela som za ním a bol stelesnenie toho, čo ma vedelo upútať. Záhadný, mužný, dobrosrdečný, gentleman a v neposlednom rade mal neskutočnú skúsenosti so žurnalistikou. Povzdychla som si a pustila sa do konečných úprav mojej poradne.
„Dobrý deň,“ vyrušila ma z písania Tereza.
„Dobrý deň,“ odzdravila som,“ želáte si?“
„Tento list prišiel omylom k Simonovi,“ podala mi obálku.
„Simonovi?“ pobavilo ma to,“ vy ho voláte menom?“
„Áno. Povedala som mu, že keď ma ešte raz nas....teda nahnevá, tak za seba neručím a budem mu tykať.“
„Veľmi sa hneváte, že ste odišla z tohto miesta?“
„Na začiatku som sa hnevala ale po hodine strávenom pri Simonovi som pochopila prečo to pán Rover urobil. Je to neriadená strela, ktorú musím dirigovať správnym smerom.“
„Tak držím prsty,“ popriala som.
„Ďakujem,“ otočila sa a pomaly odišla. Postavila som sa zo stoličky, zaklopala na dvere a po výzve vošla. Pochopiteľne, že sedel za stolom pred notebookom.
„Tento list sa omylom ocitol u vášho syna,“ podala som mu ho.
„Ďakujem,“ otvoril ho a začítal sa. Po chvíle ticha som to nevydržala.
„Môžem ísť?“ spýtala som sa.
„Ešte nie. Boli ste už niekedy na pracovnej ceste?“ spýtal sa a stále čítal dopis.
„Nie. Toto je moja prvá práca.“
„Fajn. Tak o týždeň so mnou cestujete do Bratislavy,“ zdvihol pohľad rovno do mojich očí.
„Čo prosím?“ bola som ohúrená.
„Vždy chodievam na semináre tykajúce sa žurnalistiky. Potrebujeme sa vzdelávať celý život nemyslíte?“ oprel sa lakťami o stôl.
„No... určite s vami súhlasím. Ale ja mám ísť s vami?“
„Máte niečo proti?“
„Samozrejme, že nie!“ opravila som sa,“ len... som tu krátko na to aby som s vami hneď šla na pracovnú cestu.“
„Ste vynikajúca sekretárka a taktiež žurnalistka. Čím iným vás môžem odmeniť ak nie týmto?“
„Ste si stopercentne istý?“ obávala som sa.
Oprel sa o operadlo stoličky: „tristopercentne.“

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu