Len čo Nena odišla, pokračoval som v čítaní konečnej verzie jej poradne. Nie len, že vyzerala milo, dobroprajne, ona taká bola aj vnútri. O láske písala s takou ľahkosťou a krásou, ako som ešte nikdy nevidel. A pri tom ku každej jednej téme o láske dokázala napísať všetko úplne iným štýlom na celú stranu. To čo mala v sebe bolo viac ako talent. Bolo to poslanie. Ľahol som si na gauč ktorý som mal v kancelárií a pokračoval v čítaní.
O šiestej večer som sa konečne pobral domov. Otvoril som dvere kancelárie a uvidel Nenu za stolom ako o dušu píše na klávesnici notebooku.
„Vy ste ešte tu?“ spýtal som sa prekvapene.
„Veď je ešte len dva hodín. Pracovná doba mi končí o tretej.“
Prekrížil som si ruky: „pozrite sa na hodinky.“
Vzala mobil: „to vážne je šesť?“ zhrozila sa.
„Áno. Stratili ste pojem o čase?“
„Áno. Ale žeby až tak?“ neverila.
Podišiel som k nej a oprel sa o stôl: „rozpísali ste sa?“
„Trošku. Zaujali ma ďalšie problémy z poradne. Niektoré sú naozaj smutné. Neviem sa dočkať kedy to zverejníme. Bude to bomba. A dúfam, že ľudí nesklamem.“
„Určite nie. Podľa toho čo som zatiaľ prečítal, tak ľudí určite nesklamete. Mňa ste nesklamali. Práve naopak.“
„Ďakujem,“ usmiala sa,“ veľmi dobre sa to počúva. Hlavne po tom, čo ste mi dali túto úžasnú šancu niečo dokázať. Nedokážem ani vysloviť aká som vám vďačná.“
„Neďakujete mi. Kebyže nie ste dobrá tak vás vyhodím. A teraz vypnite notebook a choďte domov.“
„Tak dobre,“ začala vypínať.
„Máte odvoz?“
Postavila sa a obliekala si sako: „auto mám v servise. Zavolám si taxik.“
„To nemôžem dovoliť. Odveziem vás,“ navrhol som.
„Nechcem vás obťažovať.“
„Mohlo by sa vám hocičo stať. Nikdy neviete.“
Podišla ku mne ako som sa opieral o stôl: „bojíte sa o mňa?“
„Určite áno,“ odpovedal som,“ dnešné časy sú zlé.“
„Súhlasím,“ zdvihla ruku a prešla mi ňou po tvári,“ ale s vami mi nič nehrozí.“
Bola tak jemná a láskavá ako anjel. Niečo také som zažil len so svojou ženou keď ešte žila.
„Si prekrásna žena,“ pošepkal som.
„Ty príťažlivý muž,“ odpovedala a dala si dole sako. Chytil som ju za boky a začali sme sa bozkávať.
„Pán Rover?“ počul som odniekiaľ z diaľky. Nerozumel som, pretože to bol Nenin hlas a práve som ju bozkával.
„Pán Rover?“ znovu sa ozvalo a práve vtedy som sa prebudil. Ležal som na gauči v kancelárií a skláňala sa nado mnou Nena.
„Prepáčte, že vás budím, ale o desať minút máte poradu s redaktormi,“ narovnala sa.
„Jasné, ďakujem,“ posadil som sa a stále sa spamätával zo sna.
„Snívalo sa vám niečo?“ spýtala sa slušne.
„Áno. Ale to nevadí,“ položil som notebook na stolík.
„Pekný?“
„Áno. Jeden z tých nesplnených,“ priznal som pravdu.
„To poznám. Možno sa niekedy splní. Vždy treba snívať a dúfať. Pripravím vám papiere na poradu,“ odišla. Kedy len vedela. Smutne som za ňou hľadel.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale kapitolka samozrejme super