Kým sa vrátil pán Rover z porady, tak som odpisovala na pracovné maily. Keď som ho zbadala ako sa vracia, automaticky som sa postavila a vzala mu z rúk papiere. Tešilo ma, že som v tejto práci začínala robiť veci automaticky a reflexne. Zvykala som si.
„Dopadlo to dobre?“ zaujímala som sa.
„Našli sme kompromis,“ odpovedal a oprel sa rukou o stôl.
„Som rada,“ odkladala som spisy.
„Môžem vás ešte o niečo poprosiť?“
„Samozrejme,“ narovnala som sa s úsmevom a dobrou náladou.
„Tá služobná cesta do Bratislavy kde navštívime konferenciu, bude trvať tri dni, takže potrebujem od vás, aby ste zaobstarali hotel.“
„Chápem,“ začala som si písať poznámku do tabletu,“ nejaký konkrétny, alebo je vám to jedno?“
„Je to na vás.“
„Dôverujete môjmu výberu?“ hádala som,“ reklamácie sa neprijímajú,“ žartovala som.
„Jednoznačne,“ potvrdil a odišiel k sebe. Dala som sa teda do vybavovačiek. Vytelefonovala som hotely, keď sa pri mne objavil Simon. Ukázala som mu aby chvíľku počkal a po dokončení hovoru sa mu naplno začala venovať.
„Čím vám môžem pomôcť?“ snažila som sa byť slušná, aj keď som ho nemusela.
„Idem za otcom,“ neunúval sa o ďalšie vysvetľovanie a mieril ku kancelárií.
„Stojte,“ zastavila som ho slovne,“ musím sa spýtať či vás môže prijať,“ vzala som telefón a vytočila ho.
Simon si prekrížil ruky: „ja za otcom môžem ísť kedy sa mi zachce.“
Znova som mu ukázala rukou nech počká a pán Rover konečne zdvihol.
„Pán Rover hľadá vás tu váš syn no nepokladá za potrebné prezradiť mi o čo ide.“
Doslova sa rozosmial: „super. Povedzte mu, nech počká päť minút a prídem si po neho.“
Uškrnula som sa napriek tomu, že ma nevidel: „vykonám, zatiaľ ďakujem,“ zložila som a pozrela na Simona,“ môžete si zatiaľ sadnúť.“
„Mám čakať?“ neveril.
„Áno. Pán Rover je zaneprázdnený. Príde si po vás,“ akoby sa nechumelilo, pokračovala som v práci.
„Aha,“ podišiel bližšie,“ nemáte ma rada však?“ vyšlo z neho.
„Prečo myslíte?“ hrala som sa na vychovanú.
„Vykáte mi no znie to neskutočne sarkasticky a výsmešne,“ vyčítal mi.
„Je mi ľúto ak to tak beriete.“
„Naopak, ak sa rozprávate s mojím otcom tak je to úplné iný druh vykania.“
Prestala som písať a zdvihla na neho pohľad: „viete čím to bude? Je rozdiel vykať zo slušnosti a vykať s rešpektom a úctou. Pri vás som sa musela premáhať aby som vôbec bola slušná. Pri pánovi Roverovi je to prirodzené. Zaslúži si svoje postavenie.“
„A ja si nezaslúžim?“ spýtal sa urazene.
„Úprimne? Nie. Taktiež je rozdiel medzi talentom a priezviskom.“
„Naznačujete tým, že som v tejto firme len kvôli otcovi?“ uhádol.
„Nenaznačujem. Ja to viem. Nevyštudovali ste žurnalistiku, šéfujete pár rubrikám, ktoré sa prevažne venujú záľubám, všetko aj tak musí prejsť aj cez vášho otca, tak mi vysvetlite načo tu ste? Povedal vám niekedy otec aby ste šli na výšku?“
„Ja nemusím ísť na výšku.“
Rozosmiala som sa: „a práve pre toto ste ešte nikdy nič nepublikovali. A publikovať nebudete. Váš otec mi dal šancu len kvôli tomu, že mám školu, názory a chuť. Ak by ste vyštudovali žurnalistiku a spojili to s vašim narcizmom tak ste po roku hlavným redaktorom spravodajstva. Verte tomu. A nemuseli by ste sa ani odvolávať na svoje priezvisko. Lenže vy z LLA a priezviska Rover len ťažíte a nič neprodukujete. Okrem sexy žien v pracovnom kolektíve pochopiteľne.“
Zrejme som to prehnala, lebo sa zatváril ešte kyslejšie ako predtým, no našťastie nestihol zareagovať, lebo sa otvorili dvere kancelárie pána Rovera a Simon šiel za ním. Nemyslela som si, že mu niekedy poviem pravdu rovno do očí, no on začal. Upokojila som sa vetou, že pravda nie je hriech a opäť pokračovala v práci.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
fartgas
31. 10.októbra 2013 11:06
Paráda, jak mu naložila !! Super
Napíš svoj komentár