Ešte len som sa narodila a už z toho bolo poriadne halo. Pred lekárom sa mi neustále menila tvár a vlasy menili farbu ako semafor. Mamka omdlela a lekári nechápali. Všetci sa o mňa a mamku postarali a nasledovne prišli nejakí čarodejníci z ministerstva a lekárom a sestričkám vymazali pamäť. Vysvetlili mojim rodičom, že existuje mágia a, že som metaformág. Človek (čarodejník), ktorý dokáže meniť podobu ako len chce. Nikto to nevedel vysvetliť a mojim rodičom trvalo, kým to pochopili. Totiž doteraz sme v rodine nemali nijakého čarodejníka, čarodejnicu.
„Niekedy dávno musel niekto byť. Inak si to nevieme vysvetliť,“ to bolo všetko. Nič viac nám nepovedali. Prv ma schovávali kým som sa v troch nezačala ovládať a nemenila podobu len tak hocijako. Keď som bola vonku a v škole, musela som mať stále tu istú podobu. Hnedé vlasy, hnedé oči, štíhla postava. No čo som nenávidela boli okuliare. To jediné sa zmeniť nedalo ani keď som chcela. Myslela som si, že s kúzlami a podobnými vecami sme skončili, lenže keď som mala 11 rokov, prišiel mi list z Rokfortu. Až vtedy sme si to s našimi začali naplno uvedomovať. A rodičia boli hrdí. Ja som sa ale toho bála. Nevedela som ako to dopadne. Keď sme prišli na nástupište, skoro som umrela. Naozaj existujú čarodejníci? A čarodejnice? Až toľko?! Skoro som skolabovala.
„Ja sa bojím,“ roztriasla som sa.
„Neboj zlatko,“ objala ma mamka.
„A čo keď sa strápnim? Veď viete....,“ počula som trochu ďalej. Pozrela som tým smerom. Stálo tam dievčatko. Tiež sa lúčilo s rodičmi. Obzeralo sa s úžasom a strachom zároveň ,určite ako aj ja.
„Budeme si písať. Kúpili sme ti sovu.“
Prikývla som mamke, objala ju a potom tatka. Ozvalo sa pískanie. Stiahlo mi srdce. Nastúpila som a keď sme sa pohli, ešte som kývala rodičom. Keď som ich už nevidela, našla som si prázdne kupé a sadla si tam. Zapla som si iPod a počúvala. Vytiahla som si knihu a čítala si. Po chvíli sa ma niekto dotkol. Dala som si dole iPod. Bolo to to dievča.
„Ahoj. Všetko je obsadené. Môžem?“
„Jasné,“ ďalej som pozerala do knihy.
„Inak...ja som Lily Evansová.“
„Ja som Mária Elena Orntová. Ale volajú ma Nena,“ stále som hľadela do knihy. Ani som na ňu nepozrela. Nastalo ticho. Počula som, že otvorila okno. Potom sedela a stále čušala.
„No,“ neovládla sa po asi piatich minútach,“ takže ťa mám nechať čítať?“
Zatvorila som ju: „nemusíš. Totiž sa chcem pýtať. Asi nie si z čarodejníckej rodiny čo?“
„Nie. To isté som sa ja chcela spýtať teba. Ty si?“
„Nie.“
„Myslela som si keď počúvaš hudbu a čítaš Trilógiu Bartimaeus od Strouda. Čo je mukel.“
„Azda to poznáš? Ako vieš?“
„Nemyslím si, žeby čarodejník písal knihy pre muklov kde by písal o mágoch. Už iba to nesedí.“
Chvíľu sme na seba pozerali a potom sa rozosmiali. Ani neviem prečo. Začali sme sa rozprávať o strachu z rokfortu. Čo tak asi bude. Čo nás čaká.
„Čítala si tie školské knihy? Je to divné. To všetko mám vedieť na konci roka?“ opýtala som sa jej.
„tiež som si pozrela pár strán. Pochybujem, že to zvládnem. Dá sa nespraviť skúšky a vyletieť zo školy?“
„Tebe to hroziť nebude. To skôr mne,“ vyslovila som obavu.
„To sa nedá. Aj debil urobí skúšky,“ až teraz sme si všimli, že niekto otvoril dvere kupé. Bol to chudý, asi 11ročný chalan s okuliarmi.
„Dobre. Ešte niečo?“ podotkla som trpko.
„Len som chcel pozdraviť,“ vošiel. Za ním ešte druhý chalan. Dlhšie čierne, kučeravé vlasy.
„Ja som James Potter a toto je Sirius Black.“
„Lily Evansová a Nena Orn...“
„Pre nich Mária Elena,“ skočila som jej do reči,“ a nepočula som, žeby ste sa spýtali či si môžete prisadnúť.“
„Niekto tu vstal zlou nohou?“ spýtal sa ten druhý.
„Už len tebe to poviem,“ pozrela som na neho povýšenecky.
„Slušne sme sa prišli porozprávať,“ povedal James a pozrel na moju knihu a iPod,“ to je muklov však? Ty si z muklovskej rodiny?“
„Áno. Máš s tým problém?“
„Nie,“ vzal si knihu a iPod.
„Hej!“ snažila som sa mu to zobrať.
„Pozrime sa,“ Sirius otvoril knihu,“ mág? Džin? To je čo?“ smial sa.
„To je moje!“ naštvane som sa na neho pozrela a obidvaja na mňa šokovane hľadeli. Nechápala som to.
„Vráťte jej to,“ objavil sa pri nás ďalší chalan. Mal hnedé vlasy, hnedé oči a bol bledý. Na sebe mal obnosený sveter.
„Uvidíme sa,“ povedali, podali mi to a odišli.
„Ako si to spravila?“ spýtala sa šokovane Lily.
„Čo ako?“
„Celá si bola červená, ešte aj vlasy.“
„Môžem vojsť?“ spýtal sa ten posledný chalan. Prikývla som a vošiel. Zatvoril za sebou.
„Je metaformág. Však?“ spýtal sa. Keď som neodpovedali došlo mu,“ vlastne prepáčte. Ja som Rémus Lupin. A vy?“
„Ona je Lily Evansová a ja Ne...teda Mária Elena Orntová,“ odpovedala som,“ a áno...som. Asi som sa neovládla.“
„Ale ako to, že si z nečarodejníckej rodiny keď máš schopnosť meniť vzhľad?“ spýtal sa.
„To nám s rodičmi nevedeli vysvetliť. Záhada.“
„Počkať,“ zastavila nás Lily,“ ty meníš podobu?“
„Áno. Asi som sa neovládla. Prepáčte.“
„Za čo sa ospravedlňuješ?“ smial sa Remus,“ za svoje schopnosti?“
„Naši na mňa vždy kričia keď niečo na sebe zmením.“
„Nena... otvor oči. Vstupuješ do nového, magického sveta pre ktorý si predurčená a pre ktorý si sa narodila. Tu ťa nečaká trest za premenu. Len v muklovskom svete sa musíš ovládať.“
Lily na mňa pozrela a usmiala sa: „Nena ukáž niečo! Napríklad si zmeň oči.,“ smiala sa.
Po chvíli som sa tiež usmiala a prikývla. Celú cestu sme sa takto bavili a smiali.
„Ink,“ ozval sa Remus,“ muklovské veci ti na Rokforte fungovať nebudú,“ ukázal na iPod.
„To vážne? Veď ja bez hudby umriem! Budem musieť niečo vymyslieť.“
Usmieval sa: „takže... mali by sme sa prezliecť do habitov. Zatiaľ,“ odišiel. Hľadela som za ním. O hodinu sme stáli pred štyrmi fakultnými stolmi a jedným profesorským. Starý klobúk nás rozdeľoval do fakúlt. Bolo to zaujímavé a desivé zároveň.
„On ti vidí do hlavy?“ spýtala som sa Lily.
„Áno. Otvorí ti lebku a hľadí na mozog,“ uškrnul sa James.
„“Vtipný“,“ podotkla som,“ naposledy keď si ma naštval si od strachu zdupkal tak prestaň.“
„Evansová Lily,“ ozvalo sa. Usmiala som sa na ňu, chytili sme sa za ruky a potom šla po svoj ortieľ. Držala som jej prsty.
„CHRABROMIL!“ vykríkol klobúk. Tlieskala som jej. Dobre... sadla si vedľa Siriusa...ale to prežijem. Chcem byť s ňou v jednej fakulte!
„Lupin Remus,“ ozvalo sa meno trochu neskôr. Pozreli sme si do očí a posadil sa.
„CHRABROMIL!“
Zatiaľ to vychádza podľa plánu. Chcela som byť s Remusom.
„Orntová Mária Elena.“
Zhlboka som sa nadýchla. Ani som nevnímala, len som sa automaticky posadila pred všetkých. Chrabromil. Povedz chrabromil.
„Takže metaformág. Pozrime sa...CHRABROMIL!“
Keď som to počula, spadol mi veľký kameň zo srdca. Za potlesku som sa rozbehla k Lily a prisadla si k nej. O hodinu sme sa po honosnej večeri ocitli na internátnej izbe. Vybaľovali sme si veci. Ja som si po súhlase spolubývajúcich vzala jednu knihovnicu pri okne a poukladala na ňu knihy.
„To nie sú učebnice,“ čítala Lily chrbty kníh.
„Nie. To sú moje. Včera mi ich naši pokúpili aby som mala do Vianoc čo čítať kým mi pošlú ďalšiu várku.“
„Miluješ knihy,“ skonštatovala.
„Áno. Veľmi. Dokonca aj skúšam písať. Ale sú to len blbosti,“ usmiala som sa,“ poďme už spať. Som zvedavá na zajtrajšok.“
O tri roky:
„Lily!“ skočila som na ňu.
„Ahoj Nen,“ smiala sa,“ aké boli prázdniny?“
„Nudné,“ pustila som ju a dala si preč z úst svoje ružové vlasy. Medzitým sa toho veľa zmenilo. Ja a Lily sme sa stali nerozdeliteľná dvojica. Nadovšetko. Bola ma cez prázdniny navštíviť a ja ju. Lenže aj v inom. Lily sa obliekala dievčensky. Rástla z nej krásna žena, obľúbená na škole a naproti tomu som ja bola extravagantná. So svojimi dlhými ružovými vlasmi a čiernym melirom. Obliekala som sa dosť podobne, čiže šialene. Farebne. Akurát som na sebe mala károvanú červenú sukňu, krikľavé zelené tielko, z podpiri mi bolo vidno ružové krikľavé ramienka a rôznofarebný lak na nechtoch a farebné náramky. Samozrejme okuliare a ružovým rámom.
„Ty a nudne? Nikdy,“ smiala sa.
„Ahojte,“ vynoril sa zrazu James. Prevrátila som očami. Odzdravili sme.
„Aké ste mali prázdniny?“ spýtal sa Sirius.
„Dosť na nič. Dúfala som, že vás ešte neuvidíme.“
„Smola,“ usmial sa James,“ a čo ty Lily?“
„Zatvor si ústa. Tečú ti sliny,“ podotkla som. Lily sa rozosmiala.
„Ušli. Nena u nás bola celý mesiac.“
„Ideme,“ povedala som a nastúpili sme na vlak. Kývali sme našim kým nezmiznú a potom sme si sadli do kupé.
„Nemusela si na nich hneď tak vybehnúť,“ vybehlo hneď z nej.
„Prosím? Sú to blbci,“ našla som svoj notes a písala si.
„Ja viem ale to neznamená, že sa znížiš na ich úroveň.“
„Čiže som podľa teba tiež blbá?“
„Prepáč ale v tomto áno.“
Prevrátila som očami: „Tebe sa ten Potter začína páčiť?“
„Nie,“ povedala rozhodne a čušala.
„Tak prestaň,“ skončila som a zvyšok cesty sme sa radšej rozprávali o škole. Nechceli sme sa hádať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hereiam
13. 8.augusta 2012 12:16
jeeej mňa to baví...síce tam máš i-pod čo v tej dobe asi enbolo, ale vôbec mi to nevadí...to bude tou závislosťou na Hp
Napíš svoj komentár