Akurát som urobila protivlkolači odvar a dúfala, že to Remusovi pomôže aspoň trochu. Vďaka nemu mohol byť v škole. Čakal zatvorený v kabinete, kým neprešiel spln. Nebol už nebezpečný, no vedela som, že bolesť je rovnaká. Zatiaľ som ja, keď bol spln ,učila tri dni obranu proti čiernej mágii. Zaklopala som mu na dvere kabinetu. Otvoril a usmial sa. Vošla som a zatvorila. Vyzeral hrozne.
„Zlatko to prejde,“ pobozkala som ho a podala mu odvar. Vypil ho a trochu ho striaslo.
„Keby nebol taký odporný.“
„Ja viem. No nič iné neexistuje,“ pohladila som ho a objala.
„Ľúbim ťa láska.“
„Aj ja teba. Veľmi,“ pobozkala som ho.
„Mala by si už ísť.“
„Potom príď za mnou dobre?“ dala som mu poslednú pusu na líce, on mne a odišla som.
Nasmerovala som si to rovno na OPČM.
O týždeň:
Bola som v nemocnici a mala nočnú. Konečne som si o tretej v noci ľahla, keď mi niekto zaklopal na pracovňu.
„Idem,“ povedala som unavene, postavila sa a otvorila. Stál tam Remus,“ čo tu robíš o tri desať ráno?“ pozrela som na hodinky a nerozumela.
„Niečo sa stalo,“ vošiel a sadol si. Zatvorila som za ním dvere a sadla si do kresla oproti.
„Harry?“
Prikývol. Zbledla som.
„Nehovor, že je mŕtvy.“
„Nie,“ hneď ma chytil za ruky,“ do jeho izby sa vošiel Sirius.“
„A?!“ skríkla som.
„Našťastie si pomýlil Harryho posteľ s Ronovou. Ron začal kričať a už ho nebolo.“
„Ako to, že nebolo? Musel prejsť okolo ľudí!“ hnevala som sa. Veľmi.
„Po prvé tu na mňa nekrič a po druhé bolo neskoro v noci. Všetci spali.“
„To snáď nie je pravda. A čo obraz?! Ako ho mohli pustiť do klubovne?!“ aj tak som kričala.
„Nový obraz namiesto tučnej pani ho pustil lebo mal všetky heslá.“
„Odkiaľ?!“
„Nen,“ postavil sa,“ nekrič na mňa!“
Upokojila som sa a zhlboka nadýchla: „ja viem zlato,“ objala som ho, sadol si a ja obkročmo na neho,“ prepáč. Hovor.“
„Neville si ich písal na papier a samozrejme ho stratil.“
„Och. Toto absolútne nie je sranda. Takže Harrymu sa nič nestalo?“ uistila som sa zase.
„Nie, nestalo. Ale bolo to divné. Chcel od Rona potkana.“
„Potkana? Muselo mu preskočiť pri Dementoroch. Nedivím sa,“ objala som ho.
„Prišiel som preto, lebo by si sa na mňa naštvala kebyže sa to dozvieš zajtra od niekoho iného.“
„To si píš,“ usmiala som sa a bozkala ho,“ ale teraz čo s tým plánuje urobiť Dumbledore?“
„Zase sa prehľadal celý hrad, areál a nič. Čiže ministerstvo akurát posilní dementorov, čož bude Dumbledore proti a skončí sa to hádkou. Harry nemá povolenie ísť do Rokvillu takže toto tiež odpadá, a nič iné spraviť nemôže. Akurát dal pokyny všetkým obrazom.“
„To je „super“. Stále je o krok dopredu. Veď už bol v jednej miestnosti s Harrym.“
„Ja viem Nen. A... bojím sa, ž...“
„Že to je vďaka tomu, že je Sirius pes?“ vedela som, že odkedy sa toto deje, myslí na to celý čas.
„No... áno. Dookola si opakujem, že to nie je kvôli tomu. Hanbím sa povedať to Dumbledorovi.“
„Ja viem. Zlatko to nie je kvôli tomu. Ver mi. On je človek. Tak či tak. Dementorom nejde o výzor.“
Hľadel na mňa v tichu a potom ma začal bozkávať: „ďakujem zlatko. Keby som ťa nemal tak neviem. Si jediná kto ma chápe. Rozumie.“
„A ty si jediný čo dokáže pochopiť človeka ako som ja,“ utrela som mu slzu a musel sa nad mojou poznámkou zasmiať,“ mám len teba.“
„Ľúbim ťa,“ pošepkal mi.
„Aj ja teba. Nadovšetko,“ odšepkala som mu a bozkala ho. Vášnivo a hladila som ho po tvári.
„Láska?“ spýtal sa počas bozkov.
„Áno?“ trošku som zjemnila.
„Vezmeš si ma?“
Prestala som ho bozkávať a s vyvalenými očami na neho hľadela: „čo si sa spýtal?“
„Či si ma vezmeš.“
Šokovane som sa postavila: „prosím?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár