„Ja viem,“ postavil sa a chytil ma za ruky,“ nie som bohatý, som vlkolak, nie som fešák....“
„Remus,“ zastavila som ho,“ mne o peniaze nejde, to, že si vlkolak sme preberali toľko krát, že ani to nekomentujem. A si pre mňa ten najkrajší a najlepší muž akého som videla či stretla. A to sa ich v nemocnici premelie dosť.“
Rozosmial sa a dal mi prameň vlasov za ucho: „ja viem, že som ti už veľa krát povedal, že ťa ľúbim, ale neexistuje iné slovo ktoré by dokázalo vyjadriť moje city k tebe.“
„Si pre mňa môj život,“ pobozkala som ho,“ áno, vezmem si ťa.“
„Vážne?“ spýtal sa akoby sa ma to vôbec nespýtal. Rozžiarila som sa a prikývla. Vyskočila som na neho a objala ho. Oprel ma o stenu a bozkával. Užívala som si to. Veľmi. Jeho lásku a všetko s tým spojené. Po chvíli ma dal dole.
„Už budem musieť ísť. Keď prídeš do Rokfortu, požiadam ťa normálne dobre?“ smial sa.
„Vážne? Ako?“
„To zo mňa nedostaneš, ani keby neviem čo.“
„To som zvedavá,“ usmiala som sa, rozlúčili sme sa. Moja predošlá únava úplne opadla. Začala som skákať a tancovať. Áno! Som zasnúbená! Budem sa vydávať!
„Budem nevesta,“ pošepkala som si.
Do Rokfortu som prišla v Nedeľu podvečer. Stále zo mňa neopadlo šťastie a nadšenie. Celá vytešená som otvorila dvere svojho kabinetu a hodila tašku na zem. Chcela som ísť za Remusom, keď som zbadala na stole odkaz- príď do Astronomickej veže.
Nechápala som no hneď som tam utekala. Bola som plná očakávania. Trvalo mi dosť dlho kým som vyšla na najvyšší bod Rokfortu a otvorila som dvere. Hneď ako som vošla, niekto mi zakryl oči.
„Ahoj láska,“ počula som ho.
„Ahoj miláčik,“ smiala som sa.
„Maj zatvorené oči a niekde ťa zavediem.“
Prikývla som, chytil ma za ruku a zaviedol trošku ďalej. Nechal ma stáť a celá nervózna som čakala.
„Otvor oči,“ povedal. Otvorila som ich a skoro umrela. Na zemi bolo plno sviečok a niekoľko sa aj vznášalo nad nami a okolo nás. Pozrela som dole na Remusa, ktorý kľačal a držal predo mnou otvorenú krabičku s prsteňom. Rozplakala som sa od dojatia a lásky k nemu. Mávol prútikom a sviečky ktoré sa vznášali, sa vzniesli ešte vyššie a vytvorili nápis- vydáš sa za mňa? Ešte viac som sa rozplakala a ledva dýchala od úžasu.
„Vydáš sa za mňa?“ zopakoval po sviečkach.
„Samozrejme, že áno,“ kľakla som si tiež a silno ho objala.
„Teraz nemáš plakať ale byť šťastná,“ smial sa.
Trošku som sa odtiahla a pozrela na neho: „keď ja ťa tak neskonale ľúbim,“ bozkala som ho. Hladil ma po tvári a usmieval sa. Videla som v svetle sviečok, že ma oči plné sĺz. Bol úžasný. Nastavila som ruku a nasadil mi prsteň. Bol krásny. S veľkým kamienkom uprostred. Šiel ďalej do boku a zbadala som tam deky. Jedno rozprestrel. Ľahli sme si tam, prikryl nás a hľadeli na krásne hviezdy na oblohe. Pritúlila som sa k nemu a počúvala ako mu búši srdce. Usmievala som sa a dala mu pusu na líce. Vzal mi ruku a vtisol na ňu jemný bozk.
„Budeme mať krásnu budúcnosť. Verím tomu. Spolu naveky. A nič nás nerozdelí,“ usmiala som sa.
„To dúfam,“ hladil ma po ruke. Pomaly sme zaspali.
Na druhý deň ráno som sa zobudila na to, že mi slnko svieti rovno do očí. Otvorila som ich a pozrela na Remusa. Spal. Nahla som sa k plášti a našla hodinky.
„Remus!“ začala som ho rýchlo budiť.
Otvoril oči: „čo je?“
„Je štvrť na deväť.“
„Čo?!“ vyskočil.
„Áno. Musíme utekať,“ kašľali sme na deky a sviečky. Utekali sme dole vežou, chodbou a pri učebniach sme sa rozdelili. Zastavila som pred dverami a zhlboka dýchala. Upokojila som sa a vošla dnu. Všetci študenti na mňa hľadeli.
„Dobre ráno. Trošku meškám, lebo ma... niečo zdržalo. Takže, kde sme to prestali na minulej hodine?“
A začalo sa vyučovanie. Zase som chodila od študenta k študentovi, opravovala ich ak to bolo nutné a po hodine som si vydýchla. Ešte nikdy som sa necítila taká nesvoja. Ale keď som si pozrela na ruku a zbadala prsteň, hneď som na všetko zabudla a vnímala len včerajšok.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
jully19
2. 9.sept. 2012 13:40
Ďakujééém ;*
Napíš svoj komentár