„Čo ti je?“ smiala sa Lily.
„Som hladná. Jedla som iba pár pirôžkov vo vlaku.“
Najedla som sa do prasknutia a zapila džúsom. Jedlo ma ešte viac opantalo únavou a tak som sa ani nevybalila a ľahla spať. Preto som ráno vstala skôr a ukladala si veci. Potichu aby som nezobudila spolužiačky. Svoju zvyčajnú knihovničku som zaplnila novými románmi. Na spodok som položila aj niektoré moje. Len v rukopisoch. Obliekla som sa bohužiaľ podľa školských predpisoch. Vlasy som si zmenila na jednu polku ružové a jednu polku čierne. Zaplietla som si vrkoče. Až pod pás. To sa už zobudili aj baby.
„Ty nedokážeš spať?“ vyberala si Lily veci z kufra.
„Nie. A rýchlo lebo som hladná.“
„Tak choď dopredu.“
Vzala som si tašku, strčila tam knihu od Lindsayovej, zápisník kde som si písala a šla smer raňajky. Kráčala som chodbou. Pomaly nikto tam nebol. Všetci si samozrejme dávali načas.
„Ahoj,“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a trochu spomalila aby ma Remus mohol dobehnúť.
„Ahoj.“
Jedine on z tých troch debilov ušiel. Bol fajn. Nikdy nespravil nič čo by mi ublížilo. No na druhej strane sa ma ani nejak extra pred nimi nezastával....teda čo to trepem?...prečo by aj mal?
„Čo tak priskoro hore? Nevieš sa dočkať na prvý školský deň?“
„Nie. Len som skoro zaspala a potom som nemohla spať. Za to ty vyzeráš nevyspato.“
Bola to pravda. Bol bledý.
„Chalani do rana blbli takže si to vieš predstaviť.“
„U nich nič iné ako debilné a trápne vystrájanie ani nečakám.“
„Nie sú až takí zlí.“
„Áno zabudla som.... zastávaš sa ich.“
Vošli sme medzi stoly a sadli si k chrabromilu.
„Nezastávam len... sú to kamoši a nepoznáš ich tak ako ja.“
„Ty ich vidíš inak ako trápne šuchorenie vlasov? Chôdza ala James Bond? Arogantný a „frajerský“ humor? Prosím ťa.... nechápem prečo si pri nich.“
„Je to zložité. A sú v pohode. To všetko kvôli babám. A James hlavne kvôli Lily. Proste sa zaľúbil.“
Urobila som grimasu akoby sa mi chcelo grcať.
„Ty sa smeješ z lásky? Ty čo píšeš romány? Čítaš ich? Podľa mňa len závidíš.“
Zabehla mi hrianka: „prosím?“
„Počuješ dobre. Chceš aby tiež niekto o teba stál. Robíš to z trucu.“
Nafúkla som sa ako balón: „ako si dovoľuješ?“
„Len chcem aby si to vedela,“ postavil sa a šiel za chalanmi ktorí práve vošli na druhý koniec stola. Hľadela som za ním. „Jasne“. Blb.
„konečne,“ prisadla si Lily ku mne a začala jesť. Nevnímala som. Len som hľadela na Remusa.
„Nen. Čo je?“ prebrala ma z myšlienok.
„Nič. Počuj, myslíš si, že ti závidím?“
Odhryzla si z párku: „závidieť? Mne? Ako to myslíš?“
„Myslím v láske.“
„V akej láske mi máš závidieť? S nikým nechodím,“ smiala sa.
„Veď vieš... že o teba má niekto záujem. A nie len jeden...“
„Myslíš Pottera? Podľa mňa nezávidíš, len sa bojíš. Vystavala si medzi sebou a opačným pohlavím silný múr.“
„Som dobrá v metaforách ale toto nechápem.“
„Dobre....takže povedzme to takto... veľmi chceš mať chalana lenže strašne sa bojíš sklamania. Neveríš že to čo píšeš sa môže aj stať. Preto si si vystavala obrannú clonu. Veď sa na seba pozri. Aj keby si sa niekomu páčila, otvoríš pred ním ústa a tak ho uzemníš, že chudák utečie.“
„Ale veď....“
„Ty sa iba hráš na silnú. Lebo vieš, že si slabá a nechceš dopustiť aby si bola zraniteľná, tak to rovno odstrašíš.“
„To nie je pravda.“
„Nen.... pozri, nepoznám romantickejšiu a citlivejšiu dušu ako si ty. Čítala som tvoje knihy. Lenže ty si úplne odklonená od reality. Ty žiješ len vo fantázii. A nezaškodilo by ti rozhliadnuť sa a zistiť: aha...takže sa zmením na niečo viac normálne a zbalím chalana.“
„To n...“
„Je to pravda! A už prestaň lebo sa chcem konečne najesť.“
Položila som hrianku na tanier a už nemala chuť jesť. Pozrela som na Remusa a zhováral sa s chalanmi. Žeby mali obidvaja s Lily pravdu? Bola som v myšlienkach a takto sa začala prvá hodina čarovania. Nuda. Keď som sa už naučila privolávacie zaklínadlo a privolávala rôzne veci, otvorila som sa knihu od Lindsayovej a čítala si. Prišla druhá hodina transfigurácie. Sadli sme si s Lily pred Jamesa a Siriusa. Srala som na nich. Dala som si učebnicu a zakryla ňou román, ktorý som dočítavala z predchádzajúcej hodiny. Bola som úplne mimo reality v predstavách, keď sa mi učebnica zrazu zatvorila.
„Slečna Orntová,“ pozerala na mňa McGonagallova.
„Ehm...áno?“
Vzala mi knihu: „vás nezaujíma učivo? Ale,“ pozrela na stranu kde som mala otvorené a čítala. Celá som očervenela.
„Po hodine tu ostaňte,“ šla späť ku katedre a vysvetľovala akoby nič. Cítila som sa ako debil a trápne. Keď sme po zvonení odložili všetky veci, ostala som v triede sama s profesorkou. Podišla som k nej akoby som šla na popravu.
„Prečo mi toto robíte? Ste usilovná študentka, máte tie najlepšie známky a napriek tomu sa správate totálne nezodpovedne a bez akéhokoľvek ovládania. Cez hodinu transfigurácie si čítate erotické romány.“
„Pani profesorka ale to nie len cez vaše hodiny....,“ prebodla ma svojím pohľadom,“ teda...ja... prepáčte....už sa to nestane.“
„To dúfam. A nie len na transfigurácií. Na všetkých hodinách budete dávať pozor a knihám sa budete venovať po škole, je vám to jasné?“
Prikývla som: „samozrejme. A ešte raz sa ospravedlňujem.“
Podala mi knihu: „tak už bežte.“
Utekala som za Lily na hodinu dejín mágie. Učil nás strašne nudný profesor Binns. Jeho monotónny hlas každého dostával do omamného oparu spánku. Nikto nedokázal dávať pozor a potom to tak aj vyzeralo na testoch. Učenie z kníh. No ja som nikdy nezaspávala. Táto hodina mi dávala príležitosť k písaniu. Profesor nikoho v triede nevnímal, takže som si spokojne vytiahla pergamen a písala. Namiesto spánku som sa ocitla v krásnej zaľúbenej krajine. Písala som predstavy až kým ma neprebudil školský zvonček.
„Ako sa môžeš sústrediť?“ spýtal sa ma Sirius keď sme s Lily vychádzali popri nich von z triedy.
„Kto hovorí, že sa sústreďujem?“ usmiala som sa.
„Veď predsa píšeš.“
„Nepochopíš krásu, ktorá sa ukrýva za tragickými skutočnosťami reality.“
„Nen prepáč,“ zastal James,“ ale nutne si niekoho nájdi lebo znieš ako Trelawneyová a to je neklamný znak doživotného panenstva.“
„Prestaň,“ zastala sa ma Lily.
Mala som toho už pokrk. Čím som bola staršia, tým to bolo horšie.
„Čo ak sa mi niekto už páči?“ prekrížila som si ruky.
„Waw... žeby konečne?“ usmial sa Sirius.
„To myslíš vážne?“ spýtal sa Remus.
„Áno myslím. A nie je to nikto z vás,“ naštvane som s Lily kráčala chodbou na obed. Lily sa smiala.
„Nikto sa ti nepáči že?“
„Daj mi s tým už pokoj.“
Samozrejme, že sa mi nikto nepáčil a samozrejme, že to dobre vedeli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár