Napriek tomu len ty (HP) *21

Preoacte ze tak malo, ale nestihla som viac. Aspon kusocek nie len pre jully19 .
..............................................................................................
Hľadela som na neho ako bacil do lekárne: „to naozaj?“
„Samozrejme. Budeme sa brať, potom si adoptujeme dieťa a staneme sa skutočnou rodinou. Prečo by sme mali ešte ostávať bývať od seba? Aj tak sme spolu keď práve nepracujeme.“
„Áno!“ dala som mu bozk a krásne sme si to užívali.
Presne na štedrý deň som sa k Remusovi nasťahovala. Odkedy umreli moji rodičia, nezažila som krajšie Vianoce. Konečne som sa cítila, akoby som mala zasa rodinu. Kam patrím. A k Remusovi som patrila celou svojou dušou. Potrebovala som ho. Ľúbila. A dokazoval mi neustále, že to je vzájomné.

O tri mesiace:

Sedela som v kabinete pri stole a spisovala si veci na svadbu, keď niekto zaklopal. Prišla som k dverám a otvorila. Bol to Remus.
„Ahoj láska.“
„Ahoj miláčik,“ pobozkal ma na privítanie,“ tomuto neuveríš,“ vošiel a rozprestrel mapu. Ukázal na jedno meno.
„Peter?“ pošepkala som.
„Áno. Odkedy mi Harry povedal, že tu videl Petra, z času na čas som mapu prezeral a dnes sa mi podarilo ho nájsť.“
Vzala som prútik, mapu a šla vonku z kabinetu.
„Nen,“ utekal potichu za mnou,“ idem s tebou.“
„Dobre. Ale ponáhľaj sa,“ hľadela som do mapy. Pomaly sme sa k nemu približovali. Mal byť oproti nám no nikoho sme nevideli. Sledovali sme bodku na mape a nedokázali sme pochopiť, že tam nie je. Sklamane sme sa vrátili do môjho kabinetu.
„Mapa musí byť pokazená. Je to divné,“ ľahla som si.
„Nemôže byť pokazená. Nen mágia sa nedá pokaziť.“
„Tak fajn,“ posadila som sa,“ akú máš teóriu?“
„Ja neviem....“
„Človek nemôže len tam zmiznúť. Iba...,“ vtedy mi to došlo,“ ak je tma a prebehne okolo nás!“
„Čo?“ smial sa,“ boli sme tam dvaja vedľa seba a s prútikmi ktoré svietili.“
„Lenže ak je to maličké....“
Vtedy na mňa vyvalil oči: „potkan....“
Prikývla som: „ale ak prežil... prečo by sa neukázal?“
„Možno má strach.“

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu