„Neviem. Ale je to divné.“
O mesiac:
„Svadobnú kyticu chcem mať z ruží. Krásnych červených. Šaty ti neopíšem, to nesmieš vedieť.“
Remus sa rozosmial, vzal si stoličku a prisadol si ku mne k zápisníku kde som spisovala veci na svadbu: „čiže malá svadba s prekrásnou nevestou.“
„To si vyčítal z ruží a šiat, ktoré uvidíš až keď sa budeme brať?“
„Si nízka takže sa stavím, že budú krátke.“
„Nie,“ vyplazila som mu jazyk,“ budem mať dlhokánsku vlečku. A viac ti nepoviem.“
„Už si si ich dala ušiť?“
„Nie. Ale idem to vybaviť v piatok. Apropo... ešte stále sme sa nedohodli na skutočnom termíne.“
„Nemáme ešte čas?“
„Nie. No tak láska. Chcem fixný dátum. Odpočítavať dni a šalieť nedočkavosťou. Všetko vybavujem a neviem povedať termín.“
„Hmmm...poď ku mne,“ usmial sa. Moje jemné podráždenie sa premenilo na úsmev a sadla som si na jeho kolená.
„Počúvam,“ objala som ho okolo ramien.
„Prečo by to malo byť s hosťami?“
„Čo? Chceš sám oslavovať?“ nechápala som.
„Tak sa opravím. Ja, ty, človek ktorý nás oddá a krásne more.“
Užasnuto som na neho vyvalila oči: „to vážne?!“
„No, prečo nie?“
„To by bolo úžasné!“
„Vieš, má to byť náš deň. Chcel by som ho stráviť len s tebou. Mne nikoho iného k šťastiu netreba. Rodičia nežijú, rodinu nemáme...tak?“
„Veľmi ťa milujem,“ bozkala som ho a bola hrdá na to, že ho mám. Nevymenila by som ho za nič. Nič!!
„Aj ja teba.“
„Ale...,“ rozmýšľala som,“ kde pri mori?“
„Vyber ty. Zarábame a sme čarodejníci. Niečo vymyslíme.“
„Dobre. A svadobná noc?“ uškrnula som sa.
„Pláž?“ smial sa.
„Aha.... súhlasím,“ tiež som sa smiala a objala ho. Len byť s ním. Na ničom inom mi nezáležalo.
„A termín môže byť v lete.“
„Už teraz?!“ až som skríkla. Prikývol.
Ja sa budem vydávať v lete! Budem nevesta!
„Budem Mária-Elena Catherine Lupinová.“
„Nie,“ zastavil ma a pohladil ma po tvári,“ budeš Nena Lupinová, len a len zmysel môjho života.“
Zahľadela som sa mu do očí a moje sa naplnili slzami.
„Neplač,“ pošepkal.
„Musím. Šťastím. Prosím, nikdy ma neopusť. Nikdy sa už nehádajme.“
„Prisahám,“ pobozkal ma,“ vezmeme sa, adoptujeme si deti a staneme sa krásnou rodinou.“
„Deti? Množné číslo?“
„Veď dievčatko a aj chlapčeka,“ povedal tónom akoby to bola samozrejmosť. To ma dostalo ešte viac a rozplakala som sa. Silno som ho objala a slzy mi tiekli jedna cez druhú. Krásne ma hladil po vlasoch a cítila som sa neporaziteľné. Nič, absolútne nič sa už nemôže pokaziť!
O týždeň:
Celá vytešená som šla za Remusom. Niesla som mu elixír. Akurát som sa vrátila do hradu z výletu ku krajčírke. Dala som si ušiť šaty. Nikdy som sa necítila lepšie a moje čisto ružové vlasy toho boli dôkazom. Keď som došla k dverám, zbadala som, že sú otvorené. Nakukla som.
„Zlatko?“
Nikto sa neozval, tak som vošla. Na posteli ležala mapa a inak bolo všetko na svojom mieste. Položila som elixír na stôl a vzala mapu. Srdce sa mi zastavilo a prestala som dýchať. Hľadela som na bodky blízko seba s menami: Ron, Hermiona, Harry, Sirius, Peter a nakoniec Remus, ktorý k nim kráčal.
„Do riti!“ skríkla som, pustila mapu a utekala k zúrivej vŕbe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
martusqa49
18. 9.sept. 2012 18:59
krása opäť.. teším sa na ďalšie časti
Napíš svoj komentár